Roku 1944 boli zo Sovietskeho zväzu na naše územie vyslaní vyškolení partizánski vodcovia so svojimi skupinami. Spolu s nimi prišli aj skupiny vyslané priamo od obávanej NKVD. Aké mali inštrukcie, si môžeme domyslieť.
Tieto sovietske partizánske prieniky nielen na naše územie boli priamym predvojom boľševizácie, šírenia sovietskeho vplyvu a vytvorenia satelitov podriadených Sovietskemu zväzu.
Sovietski partizáni začali zoskupovať roztrúsené skupinky slovenských partizánov ukrývajúcich sa v horách, aby ich dostali pod svoju kontrolu. Podľa sovietskeho vzoru sa utvárali partizánske rajóny. A podľa sovietskeho vzoru stačila aj najmenšia zámienka či náznak nesúhlasu a sovietsky partizánsky veliteľ slovenského partizána jednoducho zastrelil.
Bol zriadený aj revolučný tribunál, ktorý pod heslom „očista od fašistov“ svojvoľne popravoval, unášal a vraždil. Neraz aj takých ľudí, čo s ľudáckym režimom nemali nič spoločné, stačilo, že boli nemeckej národnosti. V auguste 1944 partizánske skupiny zavraždili aj viacerých civilistov vrátane žien.
Niektoré partizánske jednotky sa stali priam teroristickým skupinami. Vo svojich rajónoch šírili strach najmä medzi bežnými ľuďmi. (Ich činnosť vrátane svojvoľného vraždenia už bola historikmi dostatočne preukázaná.) Popri tom sa odmietli podriadiť jednotnému ilegálnemu vojenskému veleniu.
Toto všetko paradoxne najviac sťažovalo situáciu ilegálnym vojenským veliteľom, ktorí pripravovali Povstanie.
Komunistická strana považovala partizánov za svojich ľudí. Roku 1948 bola stavovská organizácia partizánov priamo nápomocná pri odstraňovaní nekomunistov z vedúcich funkcií na všetkých úrovniach a pri likvidovaní politických a ideologických oponentov komunistov a komunistickej strany. Mnohí niekdajší partizáni vstúpili do Štátnej bezpečnosti alebo iných bezpečnostných zložiek. Boli však aj fiktívni partizáni, t. j. takí, čo predtým medzi partizánmi neboli, no kvôli kariére a výhodám si cez konexie vybavili status partizánov.
Stavovské organizácie partizánov po roku 1948 vytvorili Zväz protifašistických bojovníkov, ktorý po celý čas totalitného režimu pôsobil ako propagandistická organizácia podporujúca komunistický mocenský a ideologický aparát. K jeho agende patrilo aj upevňovanie „večného“ priateľstva so Sovietskym zväzom. Niekdajší reálni či fiktívni partizáni získavali funkcie a materiálne výhody (aj keď, samozrejme, ani tu nemožno paušalizovať). Boli nedotknuteľní a nekritizovateľní.
Táto partizánska ideologizácia vyvrcholila premenovaní mnohých ulíc a umiestňovaním sôch partizánskych veliteľov a pamätných tabúľ. Všetko v službe totalitnému režimu a jeho ideológii.