Takzvaná spomienková kultúra sa začala viditeľnejšie utvárať pravdepodobne v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď narastal záujem o reflexie historických udalostí, o skúmanie archívov a všetkého, čo malo svoj historický príbeh alebo na takýto príbeh odkazovalo, prípadne narastal záujem o poznanie príbehu zaujímavých stavieb a monumentov a pod.
Popularizovanie tohto záujmu, prelínanie odborného a popularizujúceho prístupu postupne vytvorilo fenomén spomienkovej kultúry.
Isteže aj vo východnom bloku bola určitá podoba spomienkovej kultúry. Pri výročiach ukončenia Druhej svetovej vojny to však bola čisto ideologická a propagandistická spomienková kultúra. Tu však máme na mysli inú kultúru spomínania.
Tá sa najviditeľnejšie objavovala zrejme v Západnom Nemecku, kde sa rozvíjala spomienková kultúra vo vzťahu k obdobiu nacizmu. Skúmali sa archívy, budovali sa alebo obnovovali pamätné a informačné miesta ako pripomienky hrôzy a obetí. Kultivovala sa historická pamäť. Spomínanie a rozprávanie sa zároveň stalo ochranou pred prípadnými novými extrémami. Nemci tak znovu objavili napríklad Jaspersa a jeho Otázku viny z roku 1946.
Po páde Berlínskeho múru a zjednotení Nemecka sa v Berlíne začala nová podoba spomienkovej kultúry, tentoraz vo vzťahu k rozdelenému Nemecku a k režimu v niekdajšej NDR. Časti Berlínskeho múru zostali zachované ako pripomienka minulosti, vznikali ďalšie pamätné a spomienkové miesta, múzeá, pamätníky a svet nanovo objavil od roku 1963 fungujúce jedinečné Mauermuseum (Múzeum Berlínskeho múru) pri legendárnom Check Point Charlie.
Popri tom sa objavil aj fenomén retro spomienok. Obchodíky so spomienkovými predmetmi odkazujúcimi na niekdajšiu NDR, postupne budované múzeá s retro spomienkami atď. Spomienková kultúra tak nadobudla aj podobu zasnenej nostalgie či nostalgického relativizovania. Na túto podobu spomínania sa začal používať termín „Ostalgie“ odkazujúci na nostalgický vzťah k životu v niekdajšom Východnom Nemecku. Vrcholom tejto ostalgie bol televízny program Ostalgie-Show s nostalgickými spomienkami na život v NDR.
Nehovorme však o iných. Slovenská verejnoprávna televízia je dlhodobo nástrojom nostalgických spomienok a vytesňovania nepríjemných udalostí. Kým česká verejnoprávna televízia od začiatku novembra vysiela relácie pripomínajúce realitu totalitného režimu, slovenská verejnoprávna televízia nám od začiatku novembra servírovala Kapitána Dabača a ďalšie komunistické relikty. Od začiatku novembra nič nepripomínalo, že by sa mala blížiť spomienka na kľúčové okamihy našich moderných dejín, ako by cesta k slobode a demokracii nič neznamenala.
Kým Česká televízia po celý rok priebežne vysiela relácie, diskusie a dokumenty o totalitnom režime, my si tu môžeme pozrieť – až na zopár výnimiek- akurát tak ukážky z Pionierskej lastovičky a Matelka, úsmevné retro ukážky prázdnych regálov a radu ľudí na chodníku pred obchodmi, výroby socialistického nábytku, dobovej chvály práce polície, či Husákových prejavov s masovým aplauzom a podobne – to všetko bez sprievodného opisu kontextu, súvislostí a reality. Bez akejkoľvek reflexie o totalitnom režime a jeho fungovaní či krutom dopade na život mnohých ľudí. Noc v archíve je – až na zopár výnimiek – nevyužitou obrovskou príležitosťou. Isteže, ide o prácu s televíznym archívom z tej doby, no aj ten možno spracovať a divákovi predložiť v podobe, ktorá vedie k hlbšej reflexii.
Všeobecne sa slovenská verejnoprávna televízia stala priestorom a nástrojom nostalgickej terapie, priestorom zasnených a zábavných retro spomienok na život v totalitnom režime, ktorý podľa toho nebol až taký zlý, iba úsmevný.
Všetci, ktorí sme vyrastali a hľadali si svoje miesto v tej dobe, máme aj nostalgické spomienky, miesta, ktoré sme mali radi a kam sme radi chodievali, miesta či predmety, ktoré nám dnes vyvolávajú nostalgiu a aj emócie. Je to prirodzené, neprirodzeným by bol opak.
Áno, chodievali sme k Balatonu, mali sme trabanty, wartburgy, v lepšom prípade škodovky, kupovali sme si Limo, farebné limonády, pozerali sme Ein Kessel Buntes, počúvali sme nahrávky z kotúčových magnetofónov, púšťali sme si platne na gramofónoch. Aj toto všetko dnes vyvoláva istú dávku nostalgie, pretože v tom sme vyrastali, je to súčasť nášho života, spájajú sa s tým spomienky a príbehy. Avšak tí premýšľajúci sme vedeli, že to nebolo všetko, nebol to celý obraz reality, boli to obmedzené možnosti, vedeli sme, že môžeme k Balatonu, ale nie k moru alebo do Álp, vedeli sme, že môžeme čítať edíciu Stopy, ale nie Tatarku, Orwela, Solženicyna a mnohých iných, a ak chceme niečo zmysluplné, musia to byť samizdaty a literatúra pašovaná cez hranice, tajne rozširované nahrávky Kryla a ďalších zakázaných a za to všetko hrozilo väzenie.
Televízne redukovanie spomienok na zábavné retro, priebežné vytváranie ostalgickej spomienkovej kultúry, idealizovanie minulosti a selektívne spomínanie… Tak si tu budujeme našu vlastnú ostalgiu a deformovanú spomienkovú kultúru. To naozaj stačí iba toľko?