Roku 1995 medzinárodný tím pod vedením Wolfganga Krompa konštatoval v Mochovciach rad závažných problémov. Neskôr prišiel do Mochoviec druhý tím expertov, ktorí Mečiarovi uverili, že budú mať prístup ku všetkému a ich stanoviská bude brať vážne. Lenže Norberta Meyera, človeka s trinásťročnou praxou vedúceho výskumu a vývoja nukleárnych zariadení, ktorý mal skúmať vlastnosti materiálu tlakovej nádoby reaktora, z objektu škandalózne vyviedli, keď si chcel robiť poznámky. Potom nasledovalo rovnako škandalózne, no príznačné obviňovanie západných expertov. Mečiarov výrok: „Ak bude treba, pôjdem to tam zapnúť sám“ zaznel v čase, keď v USA, ani v žiadnej krajine Európskej únie sa už nesmela uviesť do prevádzky jadrová elektráreň bez masívneho železobetónového krytu (kontejnmentu), ako to bolo v Mochovciach.
Dnes opäť stojíme pred väčším ekologickým problémom, ale i škandálom. Skutočnosť, že vláda chce žalovať Európsku komisiu, ktorá znížila množstvo emisných kvót pre Slovensko na obdobie 2008 až 2012 o vyše 10 miliónov ton oxidu uhličitého (oproti požadovaným 41, 3 na 30, 9 milióna ton), sa môže javiť ako banálna, no ona je vlastne absurdná.
Roku 2002 Slovensko ratifikovalo Kjótsky protokol o obmedzení tzv. skleníkových plynov. Ten nadväzoval na rámcový dohovor OSN o zmene klímy, prijatý na konferencii o životnom prostredí a rozvoji roku 1992 v Rio de Janeiro. Na tejto konferencii boli prijaté viaceré základné dokumenty pre trvalo udržateľný rozvoj. Roku 1997 na konferencii v New Yorku slovenská vládna delegácia podporila realizovanie agendy z Ria.
Terajší postoj vlády však ignoruje medzinárodné záväzky i ekologickú a globálnu solidaritu. Tvrdiť, že vyššia kvóta emisií je v záujme krajiny, je absurdné, pretože v záujme obyvateľov musí byť predovšetkým otázka životného prostredia a obmedzenie znečisťovania ovzdušia. Ak tu ide o niekoho záujem, tak predovšetkým majiteľov fabrík s veľkým znečisťovaním ovzdušia, ktorí však mali dosť času i možností znížiť úroveň produkovania emisií. Neobstojí ani tvrdenie premiéra Fica, že Európska komisia „nezohľadňuje výpadok výroby elektrickej energie po odstavení jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice“. Termín odstavenia sa totiž stanovil už roku 1990 a neskôr to bola aj podmienka nášho vstupu do Európskej únie, takže bolo dosť času na takýto stav sa pripraviť.
V prepočte na jedného obyvateľa a na plošnú jednotku patrí Slovensko medzi najväčších znečisťovateľov ovzdušia v Európe. Ak ministerstvo spravodlivosti žalobu vypracuje a tá bude v najbližších dňoch podaná na Európsky súd, nebude to nijaká neprajnosť voči vlastnej krajine, ak si budeme želať, aby bolo pôvodné rozhodnutie Európskej komisie potvrdené. Naopak. Bude to v záujme nás všetkých i budúcich generácií. Nesmie nám byť jedno, aký svet, vzduch, prostredie, ale i aké odkazy a aké myslenie odovzdávame ďalej.
(SME, 3. 2. 2007)