Najstaršia zmienka o Betleheme sa nachádza v jednom egyptskom texte zo 14. storočia pred n. l. Roku 1887 v meste el-Amarna na východnom brehu Nílu, v zrúcaninách paláca egyptského faraóna Amenophisa IV. beduíni náhodne objavili kráľovský archív, kde našli viac ako tristopäťdesiat listov písaných na hlinené tabuľky, ktoré adresovali tomuto faraónovi králi a veľmoži Prednej Ázie, Sýrie a Palestíny. Na jednej z tabuliek sa uvádza, že Betlehem je „jedným z miest oblasti Urusalim“, čiže mestom patriacim k mestskému štátu Jeruzalem. Na tejto hlinenej tabuľke je názov Betlehema uvádzaný ako „bit itu lachama“, čiže „dom bohyne Lachamy“. Lachama bola kanaánskou bohyňou úrody. Po dlhšom vývoji sa tento názov v hebrejskom prostredí zmenil na „bet-lacham“, „Dom chleba“, až sa napokon v časoch sudcov a kráľov udomácnil v definitívnej podobe ako „Betlehem“.
Dávidovo mesto
Najstaršia biblická zmienka spomína toto mesto v súvislosti so smrťou Ráchel, matky Jozefa a Benjamína, ktorú pochovali „na ceste do Efraty, čiže Betlehema“. V dávnych hebrejských dejinách Betlehem viackrát zohral dôležitú úlohu. Žila tu Rút, známa postava biblických dejín, so svojou svokrou Noemi, a tu sa narodil aj kráľ Dávid. Prorok Samuel prišiel do tohto mesta, aby tu pomazal Dávida ako budúceho kráľa. Betlehem sa potom začal nazývať aj Dávidovým mestom.
Betlehem leží osem kilometrov južne od Jeruzalema. Je postavený na dvoch kopcoch, spojených krátkym sedlom. Cesta z Jeruzalema sa neďaleko Ráchelinho hrobu rozdvojuje. Hlavná trasa smeruje južne do Hebronu, druhá cesta vedie ďalej juhovýchodným smerom a do Betlehema prichádza napokon zo severnej strany. Arkulf, biskup z Galie roku 670 napísal, že „z Aelie (Jeruzalema, pozn.) do Hebronu vedie kráľovská cesta. Blízko pri ceste, na východ od nej, leží Betlehem, šesť míľ od Jeruzalema.“ Ďalej uvádza aj presnú polohu Ráchelinho hrobu. Hrob biblickej Ráchel si ctia nielen kresťania a Židia, ale aj moslimovia.
Jaskyňa narodenia
Justinos, ktorý sa narodil okolo roku 100 v Neapolise, západne od starého Sichemu, vo svojich Dialógoch spomína jaskyňu Kristovho narodenia. Jaskyňu ako miesto Kristovho narodenia spomína potom v 2. storočí Origenes v spise Contra Celson, kde píše, že kto chce okrem evanjelií ešte aj iný dôkaz o narodení Ježiša v Betleheme, tomu v tomto meste „presne ako o tom hovoria evanjeliá, ukážu jaskyňu Ježišovho narodenia“. Ďalej svedčí o tom, že toto miesto pozná celé okolie a že aj „samotní pohania povedia každému, kto to chce počuť, že v uvedenej jaskyni sa narodil istý Ježiš, ktorého si kresťania uctievajú“. O čosi neskôr podobne píše aj Eusebios, biskup z Cézarey, v spise Demonstratio evangelica, kde uvádza, že „každý zhodne tvrdí, že Ježiš, Kristus, sa narodil v Betleheme. Tamojší obyvatelia cudzincom jaskyňu ukážu.“ V tom istom spise na inom mieste ešte raz zdôrazňuje: „Obyvatelia Betlehema do dnešných dní svedčia o tom … všetkým, ktorí kvôli týmto udalostiam prichádzajú do Betlehema.“
Táto jaskyňa patrila medzi tie posvätné miesta, ktoré boli za čias cisára Hadriána znesvätené. Po porážke druhého židovského povstania Rimania z jeruzalemského chrámu urobili Jupiterov chrám, v ktorom umiestnili aj dve sochy cisára. Na inom mieste postavili Asklepiov chrám, na mieste Ježišovho hrobu umiestnili Jupiterov obraz a v Hebrone pri slávnom Mamreho dube (významné miesto dávnych hebrejských dejín) prinášali pohanské obety. V Betleheme zaviedli kult pohanského boha Adonisa, ktorému zasvätili okolité lesy a nad jaskyňou Ježišovho narodenia postavili Adonisovu svätyňu.
Spomínaný biskup Arkulf, ktorý približne tridsať rokov po tureckých vpádoch navštívil Svätú zem, opisuje aj jaskyňu Kristovho narodenia, ktorá si zhruba zachovala svoju vtedajšiu podobu až podnes: „Pri vonkajšom, východnom cípe mesta sa nachádza prirodzená polojaskyňa. Vnútornú časť, ktorá je celkom vzadu, nazývajú jasľami Pána, kde Mária uložila novorodeného Ježiša. K týmto jasliam je pripojená časť bližšia ku vchodu, ktorá je podľa tradície skutočným miestom narodenia. Jaskyňu spolu s jasľami Pána obložili drahým mramorom.“
Bazilika narodenia
Cisár Konštantín dal roku 326 nad jaskyňu namiesto pohanskej svätyne postaviť baziliku. O tejto bazilike svedčí zápis jedného pútnika z roku 333, ktorý píše, že na mieste, kde sa narodil Ježiš, „bola na Konštantínov príkaz postavená bazilika“. O takejto stavbe svedčí aj spomínaný Eusebios v spise Vita Konstantini, ktorý však ako zakladateľku tohto chrámu uvádza Konštantínovu matku Helenu a dodáva, že ona túto „jaskyňu nevysloviteľne bohato ozdobila“ a že „čoskoro potom aj sám cisár poctil toto miesto svojimi darmi“.
Pútnička menom Aetheria v štvrtom storočí v spise Peregrinatio podrobne opisuje slávnostné bohoslužby a náboženský život v Jeruzaleme, pričom v tejto súvislosti spomína aj bohoslužby v betlehemskej bazilike. Avšak z tohto hľadiska dôležitejšia časť textu, kde podrobnejšie opísala betlehemské bohoslužby sa stratila. Keď roku 385 Hieroným prišiel do Betlehema, v kázni 25. decembra v Bazilike narodenia vyčíta ľudu, že tu nejestvuje samostatný sviatok Ježišovho narodenia. A tak práve on priniesol z Ríma zvyk 25. decembra sláviť sviatok Ježišovho narodenia. No kým Aetheria žasne nad veľkoleposťou a pompéznosťou, Hieroným je kritický: „Zdôvodnením, že uctievame Krista, sme odstránili hlinené jasle a nahradili sme ich jasľami zo striebra. Ale pre mňa tie, ktoré odtiaľto odniesli, boli omnoho vzácnejšie. … Kto sa narodil v týchto jasliach, pohrdol zlatom a striebrom.“
Počas povstania Samaritánov bol tento chrám poškodený. Okolo roku 530 ho dal opraviť a prebudovať cisár Justinián (dnes sa v strede hlavnej lode v podlahe nachádza otvor, cez ktorý možno vidieť časti mozaiky pôvodnej Konštantínovej baziliky). Keď roku 614 Peržania vtrhli do Palestíny, zničili všetky kresťanské chrámy, ponechali iba betlehemskú baziliku. Dôvod takéhoto rozhodnutia opisuje jeden jeruzalemský spis z roku 836: „Keď Peržania zničili všetky kostoly v Sýrii a dorazili do Betlehema, prekvapene videli obrazy mágov, ktorí sem prišli z Perzie. Z úcty k svojím predkom kostol nezničili.“ Zhruba o dvesto rokov prišli do Betlehema oddiely kalifa Omara, ktoré však uchránili kresťanské kostoly v Jeruzaleme i Betleheme. Omar sa modlieval v južnej časti baziliky, v časti ktorá bola obrátená smerom k Mekke. Moslimovia odvtedy na dlhší čas získali právo modliť sa v južnej apside baziliky, čo im neskôr umožnili aj križiaci. Dnes nám túto ekumenickú skutočnosť pripomína Omarova mešita, ktorá stojí len niekoľko metrov od baziliky.
V časoch tureckých vpádov Turci vchádzali do baziliky na koňoch. Aby tomu kresťania zabránili, jedinú pozostalú bránu zúžili a znížili (pôvodne mala bazilika tri veľké vstupné brány a portály).
Z baziliky vedú schody do jaskyne, kde strieborná hviezda označuje miesto Ježišovho narodenia.
Okolie baziliky a mesta
Blízko pri bazilike stojí kláštor arménskych kresťanov, za ním grécky pravoslávny kláštor. Severne sa nachádza kláštor františkánov, ktorí spravujú kostol svätej Kataríny Sienskej, ktorý je bočnou chodbou spojený s jaskyňou a Bazilikou narodenia. Na severnej strane baziliky je terasovitý svah a cesta vedie ďalej k pastvinám na východnej strane, k tzv. Poľu pastierov. Tu sa nachádzajú pozostatky kláštora, pričom najstaršie pozostatky sú zo 4. storočia. V 5. storočí jaskyňu zväčšili a prebudovali na akýsi podzemný kostol, nad ktorým postavili kaplnku. V ďalšom storočí namiesto kaplnky postavili baziliku s korintskými stĺpmi z bieleho mramoru. Roku 614 pri vpáde Peržanov bola bazilika zničená, no na jej mieste čoskoro stála ďalšia. Kvôli ochrane ju obstavali múrom, ktoré posilnili štyrmi vežami. V 11. storočí bola opäť zničená a odvtedy z nej zostali už iba ruiny. V krypte, ktorá bola pôvodne skalnou jaskyňou, archeológovia objavili pestrofarebnú mozaiku. Asi päťsto metrov severne stojí kaplnka z roku 1954, pod ktorou vedci objavili pozostatky kostola a kláštora zo 4. a 6. storočia.
Približne šesť kilometrov juhovýchodne od Betlehema sa nachádza useknutý kužeľ vrchu, kde dal Herodes postaviť palác obkolesený hradbami a vežami a ktorý pomenoval podľa seba Herodion. Tu bol na vlastné želanie aj pochovaný (obranný veniec na hraniciach Herodesovej ríše tvorilo celkovo deväť hradov, vrátane hradu Macherus a známej pevnosti na skalnom vrchu Massada).
Mraky nad hviezdou
Roku 2000 pápež Ján Pavol II. v rámci návštevy Svätej zeme navštívil aj Betlehem, kde sa vyjadril, že pokoj v tejto oblasti je možné dosiahnuť len vtedy, ak sa zabezpečia stabilné práva pre všetky dotknuté národy.
V novembri roku 2002 po samovražednom atentáte v Jeruzaleme (keďže atentátnik prišiel údajne z Betlehema) izraelskí vojaci obkľúčili Baziliku narodenia a priľahlé budovy. O štyri dni neskôr sa na požiadavku Spojených štátov stiahli, do konca decembra však mesto zostalo uzavretým vojenským územím. Jásir Arafat požiadal pápeža, aby sa vyslovil za ukončenie vojenskej blokády Betlehema a prvýkrát odriekol svoju účasť na vianočnej bohoslužbe.
Roku 2003 v rámci mierového procesu palestínske ozbrojené sily prevzali kontrolu nad mestom. Hoci premiéri Ariel Šaron a Mahmud Abbas spoločné rokovanie 1. júla 2003 v Jeruzaleme označili ako úspešné, obyvatelia Betlehema výsledkom nadšení neboli. Nuha Khoury, riaditeľ kultúrnej akadémie Dar al-Kalima vyjadril zmiešané pocity a nevedel povedať, čo v skutočnosti znamená odchod izraelských vojakov z Betlehema. Podobne zmiešané pocity vyjadril aj Uzi Arad, poradca bývalého premiéra Benjamina Netanyahua, a pripomenul, že mierový plán vyžaduje, aby sa Palestína vysporiadala so svojimi teroristickými infraštruktúrami, čo sa však v tom čase zďaleka nekonalo.
Betlehemský starosta Victor Bataresh, ktorý má aj americké občianstvo, v tohtoročnom vianočnom posolstve pripomína, že „Betlehem prežíva jedno z najťažších období svojich dejín“, že počet turistov a pútnikov sa znížil a vstup do mesta sťažujú izraelské vojenské stanice. Zároveň upozorňuje, že mesto „žije v obrovskej väzenskej cele“. Hoci je situácia pokojnejšia ako pred niekoľkými rokmi, nad betlehemskou hviezdou naďalej visia čierne mraky.
(Domino fórum 51-52/2006)