To, že z mnohých strán čoraz viac rezonuje téma hodnôt, je dôkazom, že pociťujeme nielen mnohé hodnotové deformácie a ich dôsledky, ale začíname pociťovať aj akési vákuum.
Táto staronová téma sa opäť stáva aktuálnou a diskutovanou. Problémy sa však objavujú často ešte skôr, než by sme o tejto téme hovorili trochu hlbšie – veľakrát už v okamihu, keď iba začíname hovoriť o hodnotách, a to predovšetkým preto, že veľmi rýchlo prechádzame k vymenovávaniu konkrétnych hodnôt. Ich konkrétne vymenovávanie nesie v sebe pokušenie zároveň ich aj obhajovať. Redukovať tému hodnôt na ich konkrétne vymenovávanie a obhajovanie je však príliš povrchné. Navyše v takomto prístupe sa plne odráža novoveká tendencia obmedziť sa výlučne na fakty. A tak môžeme len súhlasiť s Bocheńskim, podľa ktorého otázka hodnôt sa nám javí ako jednoduchá, ale keď sa snažíme porozumieť hodnotám, už to nie je také jednoduché.
Filozofické prístupy
Zakladateľ badenskej axiologickej školy Wilhelm Windelband upozorňuje, že poriadok skutočnosti aj poriadok hodnôt vytvárajú určitý vzťah, čo znamená, že máme konať podľa istých noriem a tým vytvárať hodnoty. Podľa Heinricha Rickerta sa hodnoty v ľudskej kultúre objavujú v línii jej dejinného vývoja. Úlohou filozofie je aplikovať hodnoty na reálny život, čím má vytvoriť tretiu ríšu, ktorá znamená totožnosť hodnôt a skutočnosti. Znamená to pochopenie zmyslu života aj zmyslu vesmíru. Podľa Rickerta práve tu nachádza človek normy pre praktickú činnosť, odpoveď na otázku o cieli ľudského bytia, ako aj odpoveď na otázku, čo máme konať. Podľa amerického profesora psychológie Huga Münsterberga svet hodnôt je pôvodnou realitou. Činnosť je základom všetkých hodnôt, pričom hodnoty delí na životné a kultúrne. Najvyššiu hodnotu praktického života vidí v náboženstve a najvyššiu kultúrnu hodnotu vo filozofii. Obe vyplývajú z prahodnoty, ktorou je Nad-ja ako číry akt.
Je známe, že Kant rozlišuje medzi transcendentným a transcendentálnym. Kategória transcendentna sa vzťahuje na tzv. intelligibilný svet, ktorý je poza svetom kauzality a je to vlastne svet vyšších etických hodnôt.
Podľa Maxa Webera „ako niečo ’objektívne’ hodnotné“ pociťujeme tie „najvyššie a posledné hodnotiace súdy, ktoré určujú naše konanie a dávajú zmysel nášmu životu“. Weber však upozorňuje, že ich môžeme „zastávať len vtedy, keď sa nám ukazujú ako platné, ako vyplývajúce z našich najvyšších životných hodnôt, a ako niečo, čo sa rozvíja v boji so životnými prekážkami. A dôstojnosť ’osobnosti’ zaiste spočíva v tom, že pre ňu existujú hodnoty, ku ktorým svoj vlastný život vzťahuje… Pokus zastávať hodnotiace súdy navonok má zmysel každopádne len za predpokladu existencie viery v hodnoty.“
Aj keď hodnotenie je spojené s istým étosom, zdá sa, že je potrebné rozlišovať medzi hodnotami ako takými a hodnotením. Britskí empiristi hovorili o premenlivosti a relativite hodnôt (zmenou situácie sa môžu meniť hodnoty), v dôsledku čoho je relatívne a premenlivé aj hodnotenie. Idealisti na čele so Schelerom síce pripúšťajú premenlivosť hodnôt, no tvrdia, že treba rozlišovať medzi hodnotou osebe a naším chápaním hodnôt. Podľa nich sú hodnoty ako také nemenné a večné, kým práve naše hodnotenie je relatívne a premenlivé. Scheler pripomína, že svet usporiadaný na základe hodnôt je spojený so skutočnosťou života. Objektívny poriadok hodnôt vyplýva zo stredu všetkých hodnôt, z hodnoty nekonečného osobného ducha. Bocheński sa prikláňa k idealistom a zároveň upozorňuje, že pozitivizmus zamieňa hodnotenie s hodnotou. Podľa Bocheńského sú hodnoty „len v našom duchu – rovnako ako matematické zákony“, no treba si uvedomiť, že vo svete existuje istý základ pre hodnoty. Týmto základom je vzťah medzi človekom a vecami. Práve tento základ poukazuje na relatívnosť premenlivosti hodnôt. Tie sú aj nie sú premenlivé. Pokiaľ sa človek mení aj hodnoty sú premenlivé. Pokiaľ však človek „vykazuje nemennú základnú konštitúciu“, hodnoty sú nemenné. V človekovi sa však nachádzajú obe roviny – popri premenlivosti jednotlivostí je tu aj stabilita základného vybavenia. Práve preto sú podľa Bocheńského ťažiskové hodnoty nemenné. Dôležité je preto pochopiť základné ťažiskové hodnoty a realizovať ich v konkrétnych situáciách.
Maďarský filozof András Pajor vidí komplex hodnotovej krízy zložený z krízy vkusu (tá znamená aj krízu kultúry), životného štýlu, vzdelanosti, z krízy svetonázorovej a z krízy komunikácie.
Právo na sebaurčenie
Niekdajšie mýty prinášali autoritatívne dané hodnoty. Svet však vyrástol z mýtov a vstúpil do kritického vedomia. Okrem toho človek moderny nosí v sebe podvedomú potrebu a túžbu vymaniť sa spod fixácií na autoritatívne predkladanú a tradičnú etiku a morálku. To však môže mať za následok ignorovanie noriem a princípov etiky, ktoré boli overené v dejinách a ešte pretrvávajú v spoločenskom étose. Nemožno však zabúdať, že toto sebaurčenie je právom človeka. Vynára sa tak otázka, ako nájsť súlad medzi modernou realizáciou práva na sebaurčenie človeka ako osoby a realizáciou overených etických príncípov.
Právo na sebaurčenie si človek musí chrániť, čím zároveň chráni svoju dôstojnosť. Toto sebaurčenie je uskutočňované nielen vo vonkajšom, ale aj vo vnútornom priestore slobody. Sloboda sa tak stáva v istom zmysle centrom človeka, jeho hlboko vnútorným bodom. Ak tento vnútorný priestor nevieme naplniť, stávame sa bezradnými. Naplnenie tohto priestoru je možné predovšetkým tam, kde je úctivý a posvätný postoj pred životom, alebo povedané s Albertom Schweitzerom, bázeň pred životom. Pre Schweitzera je práve táto bázeň ako najhlbšia úcta základnou skúsenosťou, bez ktorej nie je možná skutočne etická prax.
Dnešné uvažovanie o hodnotách a pociťovanie ich potreby sa deje v čase istej krízy hodnôt. Jozef Tischner pripomína, že skutočnosť pretrvávajúceho záujmu o problém hodnôt, dokazuje, „že sme si uvedomili situáciu určitej krízy, v ktorej nás opustila istota o tom, čo je základné“.
Reč o hodnotách však môže byť nielen prejavom tejto krízy alebo pociťovaného prázdna, ale aj výsledkom určitého kompromisu. Hodnoty totiž môžu byť „vhodnou oporou, lebo nevyžadujú ani takú vieru ako Boh, ani taký druh poznania, ako je poznanie povahy človeka a podstaty vecí“ (Tischner). A tak sa pri rozličných názoroch vychádzajúcich z rozličných hľadísk môže vysloviť kompromisný súhlas s hodnotami. Pre jedných môže byť otázka hodnôt záchranou v dnešných časoch, pre iných priestorom k dialógu s tými, čo cítia už spomínané vákuum či nenaplnenosť alebo stratu dôvery, že matéria sama postačí.
Nič sa nám nevnucuje násilím
Ak uvažujeme o hodnotách, musíme mať na pamäti aj dve dôležité skutočnosti: po prvé – nič zo sveta sa nám nevnucuje násilím, a po druhé – subjekt, ktorý o hodnotách premýšľa a hovorí, je slobodný subjekt. Môžeme súhlasiť s Tischnerom, že už sama skutočnosť, že nič zo sveta sa nám nevnucuje násilím, je samo osebe hodnotou, a to hodnotou slobody.
Platónovo podobenstvo o jaskyni hovorí napríklad o tom, že žijeme vo svete, v ktorom jestvuje niečo, čo nemá byť, alebo inak povedané náš iluzórny svet považovaný za skutočný, nie je takým svetom, aký by mohol byť. V pripútanosti k našim stenám žijeme vo svete tieňov, ktoré však v skutočnosti svedčia o tom, že jestvuje aj iný svet. Vo chvíli, keď si to uvedomíme, naše myslenie sa prebúdza k objavovaniu toho „iného“ sveta a k objavovaniu, že to či ono v našom svete nemá byť. Čo je tým, čo nás pripútava k stenám našich ilúzií, vedúcich k domnienke, že tiene sú tým skutočným svetom a nie len iluzórnym? Je to naše myslenie, naše ego, alebo niečo iné? Prichádzame tak k bodu, v ktorom môžeme povedať: pred tým, čo sa nám nevnucuje násilím, stojíme ako slobodní, ako slobodné bytosti, slobodné subjekty. Problémom však je, že naša pripútanosť k ilúziám a naše sebapotvrdzovanie o ich pravdivosti je také silné, že čím ďalej, tým menej pripúšťame spochybniteľnosť našich ilúzií a sebapotvrdzovaní. Platónske tiene však môžu jestvovať a môžeme ich vnímať len vďaka určitému svetlu, ktoré môžeme nazvať dobrom, pravdou, ideou alebo podobne. A to, či toto svetlo, svetlo hodnôt dokážeme nanovo objaviť, záleží aj od miery uvedomenia si vnútornej slobody, s ktorou stojíme pred tým, čo sa nám zo sveta nevnucuje násilím. Alebo či v mene slobody od nej utečieme.
Zdá sa, že mnohí kresťania cítia nárok byť akosi doma vo svete hodnôt. Z čoho vychádza tento nárok a o čo sa opiera? Zrejme sa opiera o odvolávanie sa na niečo, čo nás presahuje. V istom zmysle problém je práve v tom, že nárok byť doma vo svete hodnôt sa opiera o odvolávanie sa na to, čo kresťanstvo nazýva Zjavením. Môže to totiž viesť k známej situácii nároku na dominantnosť a nespochybniteľnú pravdu. Vynára sa tak aj otázka: skutočne nám ide o človeka a jeho svet, jeho zrelú a dospelú spoločnosť alebo len o nostalgické privatizovanie spoločenského priestoru?
Kým pred novovekom jestvoval homogénny svet, v ktorom bolo všetko zreteľne diferencované, novovek je už heterogénnym svetom, v ktorom namiesto prednovovekej harmónie nastupuje konflikt medzi hodnotovými systémami a ich nositeľmi. Tým sa však dostávame aj k otázke plurality. Zároveň v tom zaznieva aj úloha pozitívneho naplnenia slobody – slobody ako hodnotovej realizácie. Táto úloha nás tiež stavia pred výzvu nerezignovať na poctivejšie reflexie nad tým, čo by mohlo priniesť aspoň nejakú záchranu.
Cesta k takejto slobode je dlhá, ale nie nemožná. Na tejto ceste nás vždy môže sprevádzať ono franklovské „musí to ísť aj inak“. Dôležité je, že sa o tom opäť začína uvažovať a hovoriť. A navyše, ako hovorí Tischner, tento „náš záujem má súčasne metafyzický aj politický zmysel“.
(Domino-fórum, 25/2005, s. 20)