Čo sa to deje s naším svetom?

 
Kam speje svet, ktorý si volí aroganciu, nenávisť a neznášanlivosť? Svet, v ktorom je slušnosť pociťovaná ako prekážka a tolerancia a otvorenosť rozčuľujú? Svet, v ktorom je dialóg vnímaný ako slabosť a rozvaha ako váhanie? Svet, v ktorom populisti a demagógovia hádžu Molotovove kokteily do politických systémov?

Niečo tu nefunguje, ak sa také masy presúvajú k desivým politickým predátorom. Čo sa stalo, že projekt, ktorý robil západnú demokraciu (aj napriek krízam a ťažkostiam) takou príťažlivou a stabilnou, sa odrazu rozkladá? Je to slabosť či únava demokratov, alebo sila politických hazardérov? Parafrázujúc dávneho bojovníka Pyrrha z Epiru: „Ešte jedno takéto víťazstvo a sme stratení.“

Tí, čo hovoria o informačnej vojne, alebo o postfaktickej a postpravdivej ére, majú pravdu. Pravdu majú aj tí, čo hovoria o nahromadenej frustrácii nielen v dôsledku kríz. Alebo aj tí, čo už roky upozorňujú na nebezpečenstvo prílišného ekonomizovania politiky, alebo tiež na pragmatizovanie politiky na úkor etiky, morálky a slušnosti. Ale pravdu majú aj tí, čo tvrdia, že toto všetko nemôže byť dôvodom na voľbu nenávisti, agresivity a neznášanlivosti, teda toho, čo v konečnom dôsledku ohrozuje nás všetkých. A teda, že problém je hlbší a vyžaduje poctivejšie hľadanie odpovedí.

Generácia, ktorá budovala západný svet ako víziu spoločného domova, je na odchode. O našom dnešnom i budúcom svete už rozhoduje generácia, ktorá nemusela kráčať po troskách neľudských režimov a nemusela s námahou hľadať a utvárať nové idey a spoločné projekty. Rúcať v duchu pubertálnej rebélie je oveľa ľahšie.

Tvár Spojených štátov sa zmenila. V blízkom čase sa ukáže, či sa zmení aj tvár Európy. Nadchádzajúce prezidentské voľby v Rakúsku, či tie ďalšie voľby v Holandsku a vo Francúzsku budeme sledovať z rozdeleného sveta, kde jedni budú fandiť trumpizácii Európy a my ostatní budeme zúfalo dúfať, že sa tak nestane. V opačnom prípade zostane Angela tým povestným kolom v plote, zvonku obklopená politickou šerednosťou a sama v sebe pred dilemou, či ešte pokračovať v zápase za ľudskejší svet.

Tak či onak, v každej krajine si budeme musieť riešiť vlastných Ficov, Kotlebov, či Sulíkov. Tých, čo nám pred našimi očami menia náš vlastný svet a ponárajú ho späť do neželanej minulosti, agresivity a nekultúrnosti.

(Aktuálne.sk 10. 11. 2016)