Malé národy si z dejinných udalostí vytvárajú mýty, ktoré slúžia ako náhrada za chýbajúce staršie etnické dejiny, sebakoncepciu alebo ideu vlasti. Alebo ako oporný bod pri hľadaní identity a jej zdôvodňovaní. K mýtom sa potom neraz pripájajú aj stereotypy a predsudky.
V našom prostredí máme skúsenosť s trpiteľským mýtom, máme tu jánošíkovský mýtus a v neposlednom rade aj mýtus o cyrilometodskej tradícii.
Podľa archeológa a historika Vladimíra Turčana sa pojem cyrilometodskej tradície prvý raz objavil až v 18. storočí, a to ako konštrukt, ktorý Juraj Papánek použil ako oporný argument v časoch národného obrodenia. Bol to ideový konštrukt „bez reálnej obsahovej náplne“, ktorý napokon nadobudol dôležitú politickú silu. Od začiatku tak má čisto apologetický charakter. Slúžil ako ideologická platforma, politický argument a národno-identifikačný prostriedok.
Aj kostoly a kaplnky sa vo väčšej miere začali zasväcovať Cyrilovi a Metodovi až v 19. storočí, a to najmä v súvislosti s miléniovým pripomínaním si ich príchodu na Veľkú Moravu.
V časoch komunistického režimu bol odkaz solúnskych bratov redukovaný výlučne na vzdelanie a kultúru. Verejné oslavy sviatku Cyrila a Metoda boli najmä v začiatkoch režimu viac než úsmevné. Najprv to boli takzvané Slovanské dni, ktoré slúžili na propagovanie veľkého budovateľského úsilia. Počas osláv na Devíne sa odovzdávali budovateľské vyznamenania. Ilustráciou absurdností bola napríklad roku 1949 súťaž v nakladaní tehál na nákladné auto. Neskôr sa oslavy Cyrila a Metoda stali súčasťou mesiaca československo-sovietskeho priateľstva.
Pre katolícku emigráciu najmä v Ríme sa konštrukt cyrilometodskej tradície stal jedným z hlavných spojív s národom a niekdajším domovom. Stal sa výrazným prostriedkom vnímania a prežívania národnej i kresťanskej identity.
Pre veriacich ľudí bol príbeh Cyrila a Metoda spolu s jeho duchovnými inšpiráciami súčasťou artikulovania kresťanstva. Bol tiež akýmsi symbolom slovenského katolíckeho disentu a podzemnej cirkvi.
Na náboženských púťach sa príbeh Cyrila a Metoda stal symbolom odporu proti totalitnému režimu a volania po náboženskej slobode. Najvýraznejšie to bolo vidieť na pamätnej púti na Velehrade (južná Morava) roku 1985, ktorá sa stala jedným z najväčších protikomunistických protestov. Režim chcel oslavy 1100. výročia smrti sv. Metoda zneužiť na komunistickú propagandu, no asi dvestotisíc veriacich z celého Československa komunistického ministra kultúry Milana Klusáka vypískalo. Bola to nevídaná konfrontačná reakcia obrovskej masy ľudí.
Príbeh solúnskych bratov je fascinujúci a inšpiratívny. Majú významné miesto v európskych dejinách. Avšak z hľadiska úvah o tradícii treba vidieť, že staroslovienčinu tu nepresadili, nepíšeme cyrilikou (a teda nie sme dedičmi ich písma) a silnejšiu pozíciu tu vždy mala západná, latinská cirkev, nie východná. Patríme do západného civilizačného okruhu, nie do východného.
Aj podľa historika Ľubomíra Liptáka stojí cyrilometodská tradícia vo veľkej miere na mýtoch. Lipták preto kriticky vnímal aj preambulu našej ústavy.
Niekdajší romantický nacionalizmus vytvoril zmes mýtov, predsudkov a stereotypov, ktoré si podľa potreby a účelovo vyberáme, interpretujeme a prispôsobujeme. Mýtus o cyrilometodskej tradícii je jedným z nich. To však nijako neumenšuje veľkosť osobností Cyrila a Metoda a obdivuhodný príbeh týchto učencov, misionárov a diplomatov.
V ústave máme zakotvené cyrilo-metodské duchovné dedičstvo, no na nádvorí Bratislavského hradu hrdo sedí na koni ten, čo solúnskych bratov a ich žiakov prenasledoval a vyhnal. Veľavravný paradox.