Demokracia – ale aká?

Do druhej svetovej vojny prevládalo presvedčenie, že demokratický systém môže spoľahlivo fungovať iba v krajinách s homogénnou politickou kultúrou.

Politológovia sa dovtedy zameriavali zväčša na stabilné demokracie so silným postavením vo svete. Príjemným zistením však bolo, že demokracia s jej inštitúciami dobre funguje aj v heterogénnych štátoch, respektíve v menších krajinách.

Tak sa pozornosť obrátila na krajiny, ako sú Švajčiarsko, Holandsko či Rakúsko. Najprv Gabriel Almond prišiel s typológiou západných demokracií: európsko-kontinentálna demokracia, anglosaská a napokon viacstranícka (Škandinávia, Holandsko, Švajčiarsko), ktorá je kombináciou prvých dvoch.

Segmentovaná spoločnosť

Holandský politológ Arend Lijphart, ktorý nadviazal na túto typológiu, heterogénnosť politických systémov videl v rozdelení spoločnosti podľa náboženského, etnického, jazykového, sociálneho a kultúrneho štiepenia. Tieto segmenty sa snažia presadzovať svoje záujmy, čo môže byť rizikové pre ich možné vzájomne nepriateľské  postoje.

Podľa Lijpharta aj napriek tomu môže demokratický systém úspešne fungovať, čo potvrdzujú príklady uvedených menších krajín. Tak prišiel s teóriou konsociačnej demokracie, o ktorej sa na Slovensku v čase jej vzniku diskusia pochopiteľne neviedla, no nevedie sa podnes.

V dvoch dekádach slobody sme prešli cestu budovania demokratických inštitúcií a následného začlenenia do medzinárodných štruktúr. Zároveň to bola cesta od prvotného nadšenia zo slobody a pre slobodu, cez obdobie „blbej nálady“ až po dnešné veľké očakávania.

Dnes stojíme pred výzvou natrvalo upevniť demokratické pravidlá hry, budovať demokraciu ako kultúru a plnšie rozvinúť občiansku spoločnosť. Otázka, aký typ demokracie chceme budovať, je preto namieste.

Náš príbeh dvoch desaťročí bol sprevádzaný aj skúsenosťou s koalíciami, v ktorých dominovala jedna strana, ako aj skúsenosťou s krehkosťou veľkých koalícií. Nezmyselné rozbitie vládnej koalície v roku 2006 by malo byť vážnym poučením.

Konsociačná demokracia

Veľká koalícia, princíp veta, proporcionalita a segmentovanosť sú základné črty tohto novšieho typu demokracie. Kým vo väčšinovej demokracii sa politické strany snažia získať čo najviac hlasov tak, aby mohla byť vytvorená koalícia z čo najmenej strán, v konsociačnej demokracii ide o to, aby čo najmenej súčastí spoločnosti bolo vylúčených z možnosti mať vplyv na rozhodovacie procesy.

To, čo drží takúto demokraciu pohromade, je spolupráca, ktorá je nutným predpokladom a vnútorným kľúčom stability a funkčnosti systému. Eliminácia zničujúcich konfliktov na úrovni elít môže viesť k eliminácii konfliktov na nižších úrovniach, v masách a v občianskej spoločnosti.

Naša skúsenosť to potvrdzuje predovšetkým pri téme nacionalizmu: zakaždým, keď sa k moci dostali aj Slota a spol., rozdúchavanie napätí a konfliktov viedlo k napätiam a konfliktom aj na komunálnej úrovni a medzi občanmi, a naopak, vláda bez vášnivých nacionalistov vždy viedla k pokojnejšiemu spolužitiu občanov.

Naša novodobá skúsenosť popri tom potvrdzuje aj fakt, že menšie krajiny majú pri väčšinovom modeli reálne problémy s fungovaním demokracie, jej pravidiel a inštitúcií a je v nich reálne pokušenie autoritárstva.

Kooperatívne správanie

Nevyhnutnou podmienkou spolupráce v každej väčšej koalícii je zhoda i presvedčenie o zmysle a hodnote celku. Toto presvedčenie však musí byť sprevádzané základnou mierou dôvery.

Dôvera sa však nezískava jednoducho rozhodnutím sa pre ňu. Predovšetkým je výsledkom istej vzájomnosti a pozitívnej skúsenosti. Pre budovanie demokracie ako kultúry je dôvera jedným z kľúčových momentov.

Aj preto sa otázka veľkej koalície, jej existencia a trvácnosť nezakladá len na matematickom súčte percent. A tak, keď Ján Čarnogurský tvrdí, že Slovensko potrebuje politický experiment, totiž, aby sa na jedno volebné obdobie vytvorila vláda za účasti Smeru, SDKÚ a KDH, je to čistý nezmysel. Zvlášť po štvorročnej skúsenosti so spôsobom vlády Roberta Fica.

Otázka je, či môžeme mať reálnu dôveru v spoluprácu elít, ktoré v zásade sú si programovo blízke, no zastupujú aj odlišné, ba neraz aj protikladné idey, záujmy, riešenia. Kde veľké koalície ešte nie sú pevnou súčasťou politickej tradície, táto odlišnosť, ba niekedy až protikladnosť spolu so súperiacim správaním elít znamená riziko a krehkosť celku.

Konsociačný model preto vyžaduje istú zrelosť a demokratickú kultúru politikov aj spoločnosti. Kooperatívne správanie politických elít musí byť ich vlastnou voľbou. Inak budú v neustálom pokušení dať priechod latentným konfliktom.

(SME, 21. 12. 2010)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs