Deštrukcia demokracie pokračuje

 
Robert Fico použil Druckera na získanie legitimity kozmeticky upravenej „novej“ vlády. Získal to, čo potreboval on i oligarchovia v pozadí Smeru.

Drucker sa nechal použiť a teraz sú všetci spokojní. Nateraz sú spokojní šéfovia vládnych strán a spokojní sú aj oligarchovia. Robert Fico je však nervózny. Nielen preto, že občanov len tak ľahko neutíši. Ale aj preto, že si dobre pamätá časy, keď ho obklopili Mečiarovi oligarchovia, pre ktorých bol už Mečiar značne rizikový. Teraz je pre nich rizikovým faktorom on, čo sa potvrdilo výmenou premiéra. Z Ficovej tváre pri odovzdávaní demisie sa dalo čítať ako z otvorenej knihy. Dnes má len jedinú istotu: že potiahne stranu do ďalších volieb. Čo bude potom, je aj pre neho nepríjemne otvorené.

Ak je dôvodom avizovaného odchodu Tibora Gašpara z funkcie iba potreba „stabilizovať situáciu a ukľudniť to pnutie“ (a nie prijatie a pochopenie politickej zodpovednosti), potom je to znovu len kozmetická úprava v snahe utíšiť ulicu i médiá. Pretože je to, zdá sa, práve takto, možno očakávať podobný scenár ako pri generálnom prokurátorovi: namiesto odstupujúceho funkcionára musí optikou Smeru prísť niekto, kto navonok azda navodí iný dojem, no podstata fungovania systému zostane rovnaká. Kiežby bola realita iná.

Odstúpenie Roberta Fica, Róberta Kaliňáka a napokon Tibora Gašpara nateraz spĺňa predstavy o najnutnejších a najnaliehavejších zmenách. Iba tieto odstúpenia však nedávajú nádej na zmenu fungovania systému, ktorý tu Smer dlhé roky budoval: systému oligarchickej vlády, systému obsluhy spriaznenej oligarchie a vytváranie chránenej kategórie „náš človek“. Pretože v každom jednom prípade sa odstúpenie zdôvodňuje potrebou upokojiť situáciu. Takže v podstate žiadne chyby, žiadne kauzy ani škandály, všetko bolo v poriadku, len verejnosť sa búri, tak ju treba utíšiť. A to je obyčajný cynizmus.

Dnes, keď opäť vidíme deštrukciu, či dokonca demontáž demokracie, je znovu čas nástojiť na tom, že demokracia je viac než len inštitúcie demokracie: je to aj štýl politiky, spôsob politického myslenia a politickej praxe, spôsob, ktorý garantuje funkčnosť a efektívnosť týchto inštitúcií. Inými slovami, demokracia je aj o spôsoboch a mentalite, o politickej etike, morálke a zodpovednosti.

V novembri 1989 sme vykročili k právnemu štátu, k demokracii a demokratickým inštitúciám. Stali sme sa súčasťou spoločného európskeho domu. Toto sú však len nutné predpoklady, akýsi vonkajší rámec, aby demokracia so všetkým, čo toto slovo znamená, mohla reálne existovať a fungovať. Aj s chybami a nedostatkami, ktoré každá demokracia má a ktoré sú v danom čase a priestore výzvou.

Masové protesty, ktoré vyslovujú kritiku oligarchickej vlády a jej štýlu a spôsobov a ktoré volajú po slušnom, alebo aspoň slušnejšom Slovensku, prevyšujú aj tie protimečiarovské z deväťdesiatych rokov. Dnes už aj poslanec Fico vie, že toto už nie sú tie matovičovské happeningy pred Bonaparte.

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs