Devalvovaná reč

Dnešná doba akoby nemala v obľube skutočnú reč: vyprázdňujeme obsahy slov, znižuje sa slovná zásoba mladých ľudí a ako kedysi napísal významný maďarský básnik J. Pilinszky, „zmysel slov sa stratil v chaose terminológií“. Jazyk, reč, slová sme dostali ako dar, aby sme nimi stvárňovali svet, život i seba samých. Nevyhnutná terminologizácia a špecializácia akoby trieštila ducha a atomizovala našu myseľ. Slová sa tak stávajú technickými prostriedkami; už nevychádzajú z celistvosti bytia. Čoraz menej sa zmysluplne rozprávame, pretože sa menej skutočne stretávame. Nemáme čas. Len sme akosi pozabudli, že pri naháňaní onoho „mať“ čoraz väčšmi vytesňujeme ono „byť“ a prestávame skutočne byť. Čím viac máme, tým väčšmi podliehame ilúzii, že skutočne jestvujeme. Svedčí o tom aj naša zdeformovaná, devalvovaná a vyprázdnená reč. Hovoríme o všetkom a o ničom, no zabudli sme rozprávať. Malé deti ovládajú počítačový slovník i počítačové tlačidlá, ale majú problém so slovnou zásobou, so zmysluplnou komunikáciou a s čítaním. Lebo s tým majú problém aj ich rodičia – hoci to ako problém a ako ohrozenie seba samých a vlastnej kultúrnosti nechcú vnímať. Rozklad reči zaraďuje teológ Johann Baptist Metz medzi základné parametre európskej moderny, respektíve postmoderny.

Už nepoznáme tú fascinujúcu krásu, ten úžas, ktorý poznali dávne kultúry, objavujúce krásu slov, reči, jazyka. Už nepoznáme ten úžas, ktorý viedol dávneho autora k napísaniu príbehu, ako mýtický Adam, zastupujúci človeka všeobecne, dáva meno všetkému, čo vidí a objavuje okolo seba, a tak intuitívne odkrýva krásu a bohatstvo slova, reči, jazyka, a tým zároveň aj hodnotu vzájomnosti. Skrze reč človek vstupuje do vzájomnosti: s druhým človekom i s okolitým svetom. Kde absentuje hlbší rozmer slova, reči, jazyka a kultúry, tam človek nepociťuje ani túto vzájomnosť, čiže solidaritu.

Žijeme vo svete fráz, pretože nám chýba kontakt s krásou reči, jazyka, kultúry. Týka sa to aj takpovediac profesionálnych pracovníkov so slovom – kazateľov, politikov a podobne. Neschopnosť hovoriť oslovujúcim spôsobom o overených hodnotách, o hlbších veciach ducha a duše, o múdrostiach objavených vzdelanými ľuďmi, či tými, ktorí vynikali vysokou mierou intuitívneho poznania, sa nahrádza množstvo fráz a nárokovaním si na ich nespochybniteľnosť. Kde upadá kultúra reči i myslenia, nastupujú frázy, ktoré však zákonite nikoho neoslovujú.

Politický jazyk je čoraz väčšmi vulgarizovaný a v takejto vulgarizovanej podobe sa nešťastným spôsobom pripája k predkladaným a osvojovaným vzorcom správania sa. Gramatika je jedna vec, zmysluplná reč je vec druhá. Obe však spolu úzko súvisia. Kritizovať neznalosť gramatiky a nespisovné vyjadrovanie sa politikov je na mieste. Ale ak to kritizuje niekto, kto vo svojej politickej koalícii má hulváta s vulgárnym slovníkom alebo kto vo svojej rétorike naberá štýl boľševických vodcov a demagógov, je to pokrytecké. Hovoriť gramaticky správne je základná požiadavka. Kto však nevie hovoriť aj zmysluplne a dôstojne, nech o gramatike a spisovnosti radšej mlčí.

Reč, slovo, jazyk je niečo, čo sa neustále pestuje, o čo sa treba starať, čo treba kultivovať. Kde upadá kvalita slova, kde upadá reč, nastáva problém aj s myslením. A naopak, keď človek prestáva stvárňovať svoje myslenie, upadá jeho reč a jazykový prejav. I keď to ako ohrozenie nechceme vnímať. To všetko je však opäť len o kultúre a kultúrnosti, o náročnosti na seba samých i na vlastnú pospolitosť, v ktorej žijeme.

(Eurodomino 9/2008, s. 42 – 43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs