Zo stredoveku poznáme špecifický druh literatúry, tzv. hagiografiu. Boli to životopisy svätých, kde bolo priam povinnosťou uviesť aj nejaké zázraky.
Hagiografia mala nielen významnú náboženskú funkciu, ale v kontexte doby aj kultúrnu a politickú. Na tieto životopisy sa však nemožno dívať dnešnou optikou. Je potrebné zohľadniť charakter doby, kultúrny kontext a špecifickosť literárneho štýlu hagiografie.
Úlohou hagiografie nebolo písať historicky verne, neboli to odborné diela. Zámerom bolo predložiť veriacim vzor čnostného života alebo hrdinského znášania prenasledovania a utrpenia, pričom tento vzor a heroizmus bol posilnený vedomým zidealizovaním danej osoby. Úlohou bolo aj šíriť kresťanstvo, takže svätci museli čeliť nástrahám pohanov, kacírov, rôznych démonov i samotného diabla. Tieto spisy boli často pomôckou pre kázne.
„Zázraky“ boli prvkom takéhoto vedomého idealizovania. Tak vznikali aj legendy ako spôsob životopisov, napríklad Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi z konca 9. storočia (známa aj ako Maurova legenda), alebo tiež celé súbory legiend, tzv. legendáriá, ako napríklad Legenda aurea z 13. storočia. Európska legendistika je bohatá na takéto literárne diela.
Začiatkom novoveku sa hagiografické diela stali predmetom kritického skúmania. Dôvodom bolo najmä hromadenie historicky nepravdepodobných príbehov a udalostí, ktoré vytvárali značne deformovaný obraz o viere a ohrozovali jej pravdivosť.
Medzi prvými učencami, ktorí podrobili takéto životopisy kritike, bol v prvej polovici 16. storočia významný španielsky historik, teológ a filozof Juan Luis Vives, ktorý je považovaný aj za priekopníka empirickej psychológie. Na základe kritického skúmania a prvých historických bádaní vznikla tzv. kritická hagiografia, t. j. historicky hodnovernejšie životopisy svätých. Ako prví ich v 17. storočí začali vydávať pravdepodobne belgickí jezuiti označovaní aj ako bollandisti (podľa Jeana Bollanda, belgického jezuitu a historika jezuitského rádu).
Legendárne prvky však napriek tomu pretrvávali. V minulosti to bolo pochopiteľné. V dobách, keď náboženstvo zapĺňalo medzery v ľudskom poznaní, mali životopisy s takýmito prvkami silný emočný náboj, podporovali predstavivosť, v mnohých prípadoch dávali jednoduché odpovede na zložité otázky (napr. odvrátenie nejakej pohromy modlitbou). Ak boli spojené s konkrétnym miestom, stali sa súčasťou miestnej kultúry, tradície a identity.
Príkladom je skončenie morovej epidémie v Palerme v júni 1626 po tom, ako sa veriaci zhromaždili a modlili k svätej Rozálii. Alebo v našom prostredí v Trnave v novembri 1710 skončenie moru po modlitbách a procesii veriacich. V oboch prípadoch sa na základe interpretácie udalostí vytvorila silná tradícia pretrvávajúca dodnes.
Alebo skončenie moru v Ivanke pri Dunaji v septembri 1831 potom, ako sa veriaci modlili k sv. Rozálii. Práve Ivanka je príkladom, že hoci existuje jednoduché vysvetlenie – všetci nakazení boli presunutí do karantény do domu, ktorý bol na tento účel vyčlenený, čím sa v obci zastavilo šírenie nákazy -, náboženská interpretácia a jej tradícia pretrvala.
V dávnych dobách boli náboženské interpretácie v rámci vtedajšej úrovne poznania a skúseností poctivými odpoveďami na zásadné otázky o fungovaní sveta a života. Neboli samoúčelné – viedli k morálnej sebareflexii jednotlivcov, komunít a spoločnosti. Všetko dianie malo rozmer transcendentný a nábožensko-morálny.
Problém nastal neskôr, keď sa poctivé hľadanie odpovedí nerozvíjalo v kontexte nastupujúceho vedeckého poznania. Výsledkom bolo ustrnutie v mýtickom svete a neraz až fanatizmus spojený s perzekvovaním tých, ktorí narušovali monopol náboženskej inštitúcie na vlastnenie pravdy.
Aby nedošlo k nedorozumeniu. Nijako nespochybňujeme javy, na ktoré v danom okamihu nie je vedecké vysvetlenie. Pretože ani dnes nemáme odpovede na všetky otázky. Nijako nespochybňujeme ani možnosť mimoriadnych, resp. neracionálnych javov na spirituálnej báze. Ani silný vnútorný potenciál človeka, napokon vieme, aký dosah môže mať pozitívne alebo naopak negatívne nastavenie človeka. Vonkoncom nespochybňujeme ani modlitbu ako religiózny prejav s ozdravným, terapeutickým potenciálom. To všetko však neznamená dávať pohodlné prvoplánové odpovede a predkladať mysteriózne argumenty vo vážnych odborných diskusiách.
Mýty a legendy pretrvávajú, pretože ponúkajú jednoduché vysvetlenie mimo strohej racionality a vedeckosti a sú súčasťou kultúrnych tradícií, náboženského folklóru a manifestačných prejavov viery a náboženstva. V kontexte riešenia vážnych problémov môžu byť zdrojom duchovných inšpirácií, nemali by však byť lacným argumentom v odbornej diskusii o riešeniach a prijímaných opatreniach. Pretože v takom prípade pôsobia skôr ako gýčový prejav bezradnosti, deformujú pohľad na vieru a náboženstvo a zatieňujú jeho inšpirujúci potenciál i hodnotový rezervoár. O tom však už vedeli aj vzdelaní ľudia pred vyše tristo rokmi.