Keď pred časom prezident Andrej Kiska hovoril o mafiánskom štáte, zaznievali reakcie, že je to prehnané a prezident by nemal takto hovoriť o svojej krajine. Isteže mohol zvoliť aj miernejší tón, no dnešok mu dáva za pravdu.
Tá metafora bola primeraná a pravdivá. Mal na mysli prepojenie chápadiel zločinu na úrad vlády, na spravodlivosť, ovládnutie štátu chobotnicou zločinu, spôsoby, pri ktorých sa tu niektorí správali ako majitelia štátu atď. Vysloviť pravdu, pomenovať veci pravým menom je prvý a nevyhnutný krok k reflexii a možnej náprave.
Dnes sa nám táto pavučina moci a zločinu desivo odkrýva. Priam denne sa dozvedáme o korupčnom správaní vysokopostavených a vplyvných osôb, o ich rozsiahlej komunikácii so zločincom, o spôsoboch ovládnutia štátu a jeho dôležitých orgánov atď. Zhrozenie narastá, zdesenie sa kumuluje. Popri tom hromžíme na Gorilu, no už si ani nespomenieme, že divoká privatizácia v Mečiarovej ére bola preniknutá korupciou a vykrádaním štátu, pričom nejeden aktér tohto ekonomického i politického gaunerstva sa dnes iba usmieva.
Ak sa hromadenie zdesenia, opevňovanie barikád a neustále dobíjanie munície včas nezastaví, výsledok môže byť ešte horší. Pretože to všetko môže napokon viesť práve tam, kam by sme nechceli. Tam, kde nás čaká iba ďalšie zdesenie – k ešte väčšiemu posilňovaniu extrémistov.
Ak bude tento „vojnový“ stav trvať pridlho, ak bude spoločnosť pridlho žiť na barikádach, zvykne si na tento stav a na spôsoby, ktoré sa používajú. Začne si vytvárať falošné vzorce správania i falošných hrdinov. Bude relativizovať a zahmlievať prešľapy a neprijateľné spôsoby tých, čo sa pasujú do pozície alternatívy. Začne volať po rýchlom a jednoduchom riešení a dostatočne si nevšimne tých, čo sa odmietajú správať ako pištoľníci na divokom Západe.
K takejto novej neželanej hrozbe a k takémuto riziku nás dnes vedú aj tí, čo si myslia, že sú alternatívou, no stretávali sa a komunikovali s tým istým zločincom ako tí, ktorých za to dnes kritizujú (a chcú nás presvedčiť, že o nič nešlo). To je tá falošnosť, to je tá neakceptovateľná póza falošných hrdinov.
Kým budeme akceptovať hrubnutie politiky takýmito dobrodruhmi, dávame priestor relativizovaniu politickej kultúry. Kým budeme takto nenápadne vytvárať novú kategóriu „našich ľudí“, kým budeme zahmlievať ich deštruktívnosť a neprijateľné spôsoby, vopred si vytvárame nové rizikové situácie.
Morálne rozhorčenie smerom ku gaunerom nemôže byť sprevádzané morálnym relativizovaním smerom k „našim“. Zásadné zmeny v riadení štátu nemožno očakávať od tých, ktorých deštruktívnosť a vytesňovanie politickej kultúry je pre kvalitu demokracie a politickej kultúry takisto nebezpečné. Takto to fungovať nemôže. Jednu deštruktívnosť nemožno nahradiť inou, hoci v momentálnej chvíli zdanlivo menej závažnou.
Potrebujeme vedieť nielen to, čo nechceme, ale aj to, čo chceme. To, o čo dnes na Slovensku ide, nie je primárne boj „proti“ korupcii, ale zápas „za“ obnovu dôvery, za ochranu demokracie a jej pravidiel, za prehĺbenie jej kvality a fungovania. Za slušnejšiu a zodpovednejšiu politiku. Boj proti korupcii má zmysel len ako súčasť širšieho úsilia o lepšiu kvalitu demokracie. Pretože izolovane zdôrazňovaný boj proti korupcii sa môže stať čisto marketingovým nástrojom tých, čo neustálou deštruktívnosťou a živením boja na barikádach spaľujú zem podobne ako tí, čo ju už dodnes vypaľovali, ako sa len dalo.