Robert Fico robí politiku primárne podľa prieskumov verejnej mienky. Tak je to najnovšie aj s jeho proeurópskymi postojmi a rétorikou o smerovaní Slovenska do „pevného jadra EÚ“.
Keď silnela migračná kríza, Fico si najprv otestoval verejnú mienku vypustením protiimigračných výlevov a keď videl, že sa ujali, pritvrdil. Keď prieskumy vykazovali protiimigračné nálady (značne ovplyvnené správaním sa politikov), predseda Smeru stále viac pritvrdzoval, šíril neznášanlivosť a pri narábaní s faktami účelovo zavádzal.
Keď sa minulý rok stala témou korupcia a masy ľudí vyšli do ulíc, z Fica sa odrazu stal veľký (rétorický) bojovník proti korupcii. Lebo verejná mienka a politický marketing. Vyznel smiešne, nie však pre svojich voličov.
Podobne jednoducho je to aj teraz pri téme EÚ.
V kampani roku 2002, teda v čase príprav na vstup Slovenska do EÚ Smer vylepoval bilbordy mladej rodiny s holým pozadím. O viac ako desať rokov neskôr sa premiér Fico posťažoval, že nerád chodí na bruselské rokovania, „pretože sú čím ďalej tým časovo náročnejšie“. Nedávno vyhlasoval, že pôjde aj proti EÚ. Chválil sa žalobou proti únii. Rozdúchaval neznášanlivosť a odmietal spoločný európsky postup pri riešení migračnej krízy a prílevu utečencov. Europoslancov označil za odtrhnutých od reality. Vyhlasoval, že EÚ sa zamilovala do seba a že sa musí spamätať. V otázke sankcií voči Rusku sa správal priam ako Putinov agent. V apríli tohto roku tvrdil (nevedno, ako na to prišiel), že v európskej spoločnosti prevláda dešpekt voči EÚ a že mu v dokumentoch prijímaných v EÚ chýba duch európanstva.
Prieskumy verejnej mienky však potvrdzovali, že veľká väčšina občanov si želá patriť do EÚ nielen „člensky“, ale aj kultúrne a civilizačne a želá si smerovanie Slovenska do jadra EÚ. A tak Fico v marci tohto roku hovoril, že Slovensko musí byť v jadre diania a ak bude viacrýchlostná Európa realitou, chceme byť vo vyššej rýchlosti.
Keď si teraz v Smere (alebo v mediálnom tíme na ÚV) zrátali, čo všetko sa na nich valí, pochopili, že je najvhodnejšia doba na takúto novú rétoriku. Takú, ktorá zamestná obecenstvo a zároveň aspoň sčasti odpúta pozornosť a prekryje nepríjemnú realitu. A tak reči o Slovensku bez fašistov a reči o Slovensku v jadre EÚ sú novou rekvizitou, ktorá nielen súladí s verejnou mienkou, ale tiež prekrýva lavínu káuz, vládny chaos, vykrádanie eurofondov, ochranu „našich ľudí“ atď. atď. Aj napriek tomu, že Ficov spôsob a štýl politiky má od predpokladu byť v „pevnom jadre“ až priveľmi ďaleko. A snahy o uvoľnenie dlhovej brzdy a odkladanie vyrovnaného rozpočtu nás od onoho jadra, resp. vyššej rýchlosti tiež iba vzďaľujú a nie približujú. Zdá sa, že fundované diskusie o tom, čo znamená „pevné jadro“ EÚ, sú viac než potrebné.
Politickí oponenti Smeru opäť raz zaspali dobu a príležitosť. Niekdajší zástanca internacionálneho socializmu im vyfúkol tému, ktorá im ležala pri nohách, stačilo ju len zodvihnúť. Tomu však neverili. Tí, čo sa pasujú za alternatívu k Smeru (a k tejto vláde), dovtedy surfovali na Ficovej vlne neznášanlivosti a protieurópskej rétoriky, až jedného dňa Fico urobil pragmatický obrat a de facto sa im všetkým vysmial.
Skutočným obrazom dnešnej slovenskej politickej reality však nie sú heslá o Slovensku v pevnom jadre EÚ, ale chránená kategória „naši ľudia“, nefunkčnosť vlády a hlasovanie ministrov cez kuriéra. Také niečo sa v pevnom jadre EÚ asi nerobí.
(Aktuálne.sk 30. 8. 2017)