Ľudia strácajú zrak, v meste nastáva epidémia slepoty. Vláda prijíma prísne opatrenia, vyjadrenia a rozhodnutia sú však neraz chaotické. Každý postihnutý touto chorobu a tiež každý, kto s takouto osobou prišiel do kontaktu, musí ísť povinne do štátnej karantény, z ktorej sa stáva sústreďovací tábor.
V uliciach hliadkujú vojaci, obraz epidémie je desivý a nik nevie, čo bude zajtra. Technicky vyspelá spoločnosť sa v okamihu stala nesmierne zraniteľnou. Táto situácia odkrýva vlastnosti, charaktery. Napokon epidémia ustupuje a ľudia hľadajú odpoveď o jej pôvode a na to, prečo sa to všetko vlastne stalo. Priam apokalyptický obraz spoločnosti postihnutej zvláštnou epidémiou, načrtol portugalský spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny José Saramago v románe Mesto slepých.
„Nemyslím si, že sme slepí, myslím si, že sme nevidiaci – sme tí, čo sa dívajú, ale nevidia,“ cituje zo Saramagovho románu celosvetovo rešpektovaný bulharský politológ Ivan Krastev v článku pre Neue Zürcher Zeitung.
Saramago neverí, že epidémie či pandémie menia spoločnosť, je však presvedčený, že umožňujú sebareflexiu a pomáhajú vidieť pravdu o nás a našej spoločnosti. „Ak má pravdu, potom je dôležité, aby sme pochopili, čo sme zažili“, myslí si Krastev.
V tomto zmysle vníma bulharský politológ pandémiu ako existenciálne hraničnú situáciu, ktorá nám môže pomôcť premyslieť a hlbšie reflektovať túto skúsenosť i základné hodnoty a zároveň prehodnotiť aj naše konanie smerom k budúcnosti.
Popri tom podľa Krasteva pandémia nového koronavírusu vedie k viacerým paradoxným situáciám.
Koronavírus sa rýchlo šíril vďaka globalizovanému svetu a vysokej mobilite (letiská, turistický ruch, presuny pracovníkov atď.). No na druhej strane nás pandémia spojila ako máločo predtým. Viac sme si uvedomili, že žijeme v spoločnom svete. Paradoxne práve v čase silnejúcich nacionalizačných tendencií.
Veľkým paradoxom je, že po dočasnom uzavretí hraníc a návrate k národným štátom nás izolácia učinila kozmopolitnejšími než predtým. Ľudia na celom svete „hovoria o tej istej veci a zdieľajú rovnaké obavy“. Pred monitormi počítačov či televíznymi obrazovkami porovnávame to, čo sa deje u nás, s tým, čo sa deje inde. „Možnože to bude len počas tohto zvláštneho historického okamihu, nemožno však poprieť, že v súčasnosti zažívame, čo znamená žiť v spoločnom svete.“
Podobne aj vnútri jednotlivých krajín či spoločností sme najmä v začiatkoch pandémie videli niečo, čo sme nezažili už dávno: silnú jednotu, prajnosť, vzájomnú pomoc a solidaritu.
Zdravotná katastrofa prechádza do vážnej ekonomickej situácie, pričom zatiaľ ťažko predpokladať, aké to bude mať politické dôsledky. Krastev sa nazdáva, že pandémia môže byť pre EÚ paradoxne veľkou príležitosťou: napríklad vytvoriť spoločné stratégie v oblasti zdravia, resp. zdravotnej bezpečnosti alebo tiež prehĺbiť integráciu v určitých oblastiach tak, aby sme podobné krízy dokázali riešiť viac koordinovane, akčnejšie a efektívnejšie.
Masívne šírenie koronavírusu síce možno pripísať globalizovanému svetu, no zároveň je jasné, že „návrat k ekonomickému nacionalizmu 19. storočia už nie je možný“, pripomína Krastev. Európa sa tiež poučila, že kvôli zdravotnej bezpečnosti nemožno ďalej udržiavať stav, že väčšina liekov a ochranných prostriedkov sa vyrába mimo Európy a v čase krízy sme zväčša odkázaní na ich dovoz.
Pandémia tak vytvorila viaceré paradoxné situácie, no zároveň je vo viacerých smeroch poučením i príležitosťou, ktorú by sme mali reflektovať. Ako hovorí Ivan Krastev, ak má José Saramago pravdu v tom, že nám takáto situácia umožňuje vidieť pravdu o nás a našej spoločnosti, potom je dôležité, aby sme pochopili, čo sme zažili a videli v čase pandémie. Alebo inak, aby sme pochopili, čo nám chce pandémia povedať o nás a našej spoločnosti a aké výzvy či príležitosti pre utváranie našej budúcnosti ponúka. Aby sa opäť raz nestalo, že budeme tí, čo sa dívajú, ale nevidia.