Nemecký sociológ náboženstva Detlef Pollack pripomína, že moskovský patriarcha Kirill, hlava Ruskej pravoslávnej cirkvi pripisuje vojne proti Ukrajine metafyzický význam. Samotný Kirill sa vyjadril, že táto vojna je vojnou medzi ruskou a západnou kultúrou, v ktorej ide o to, či sa podarí ochrániť Rusko pred západnou kultúrou.
V sovietskej ére bola ruská identita a ruská komunita ideologicky stotožňovaná s celým Sovietskym zväzom, teda aj s krajinami a komunitami mimo samotného Ruska. Rozpad ZSSR znamenal rozpad toho, čo Rusi nazývajú Russkij mir (ruský svet). Rozpad určitej kultúrnej, geopolitickej, ekonomickej a jazykovej idey. Znamenal tiež narušenie ruskej hrdosti a identity. Objavili sa pôvodné predsovietske identity. V čase chaosu a kolapsu ruskej ekonomiky mnohí zažívali aj silnú ekonomickú a sociálnu neistotu. Otázka bola, ako a čím nahradiť stratený svet a stratené nosné idey a ako obnoviť silnú autoritu štátu.
Pravoslávna cirkev ponúkla duchovnú oporu a posilnenie národnej identity, akoby prinavrátenie ruského ducha. Pracovala na obnove stratenej národnej hrdosti. Pravoslávie sa postupne čoraz viac stotožňovalo s „ruským“. Začal sa budovať ideologicky zdôvodňovaný civilizačný nacionalizmus, ktorý postupne dostával podobu imperiálneho nacionalizmu. Rozvíjala sa sakralizácia „ruského sveta“. Znamenalo to politizáciu náboženstva a sakralizáciu politiky.
Bývalý dôstojník KGB Vladimir Putin pochopil, že cirkev môže byť silným pilierom jeho režimu a legitimizovania režimu v očiach veriacich. Preto za jeho éry získala cirkev väčšiu ochranu zo strany štátu, väčšiu finančnú a inštitucionálnu podporu, významné daňové úľavy a celkovo aj väčší vplyv než predtým.
V spojenectve cirkvi a štátu bola ľuďom roky sugerovaná predstava o zlom a skazenom Západe, že všetko zlé prichádza zo Západu, že Západ ohrozuje tradičné hodnoty, ruskú kultúru a civilizačnú identitu. A že práve cirkev túto kultúru a tieto hodnoty chráni. (Pripomína Vám to niečo?) Napokon Putin už pred desiatimi rokmi hovoril o veľkej ruskej misii, ktorou rozumel zjednocovanie a upevňovanie civilizácie a civilizačnej identity na báze ruskej kultúrnej dominantnosti. Jej nositeľmi nemajú byť len etnickí Rusi, ale všetci, ktorí sa s touto ideou stotožňujú. Aj preto napríklad Valdajský klub ako nástroj tejto propagandy, ideológie a predĺženej ruky Kremľa vo svete.
Tak sa upevňovala idea ruského sveta. Russkij mir neznamená len geopolitickú ideu, ale aj metaforu na prítomnosť ruskej kultúry a civilizácie vo svete. V podstate má ideologickú a praktickú rovinu.
Nezabúdajme ani na to, že patriarcha Kirill roku 2016 označil ľudské práva za niečo heretické. Boj proti nim vyhlásil za cieľ Ruskej pravoslávnej cirkvi a vyzval veriacich, aby bránili svoju pravoslávnu vieru.
Rétorika o kultúrnom ohrození sa vyostrovala a čoraz viac sa používali slová podobné bojovnému slovníku. Do rétoriky o kultúrnom ohrození sa postupne vsúvali aj zmienky o vojenskom ohrození. Starostlivo sa budoval pocit vojenského ohrozenia, od ktorého už nie je ďaleko k rétorike o nevyhnutnej vojenskej „obrane“ či špeciálnej vojenskej operácii.
Ruská pravoslávna cirkev aj v tejto vojne stojí na strane Vladimira Putina a jeho režimu. Silné spojenie cirkvi a štátu posilňuje autoritu režimu a pomáha interpretovať vojnu a legitimizovať ju v očiach ruskej verejnosti. A posilňuje aj pozíciu samotnej cirkvi. Situácia je však už natoľko vyhrotená, že v cirkevnom prostredí si už asi nik nedovolí spochybňovať oficiálnu líniu moskovského patriarchátu. (Vidíme to dokonca aj na postoji pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ktorá má naďalej svoje zastúpenie pri Moskovskom patriarcháte, explicitne neodsúdila ruskú agresiu a v duchu Putinovej ideológie hovorí o vojenských operáciách.)
Prieskumy vykazujú veľkú podporu Rusov Putinovi a vojne proti Ukrajine. Mali by sme ich však brať s rezervou (predstavme si prieskumy o politických otázkach v časoch totalitného Československa, pripomeňme si volebnú účasť atď., všetko pod tlakom zamestnávateľov a represií a pod vplyvom dvojakej názorovej morálky, teda inej v súkromí a inej na verejnosti). Zároveň však vplyv celej tej ideologickej mašinérie a informačnej izolácie je zrejmý a Putinovi nateraz prináša ovocie.
Otázka je, aký obraz sa ukáže, keď sa jedného dňa (ak vôbec) podarí Putina odstaviť a ak (?!) nastúpi všeobecne akceptovateľnejší spôsob vlády.