Kultúrny antropológ Peter Sutoris v článku Environmentálna kríza je krízou kultúry a politiky, nielen vedy a techniky poukázal na mimoriadne dôležitý, no často opomínaný aspekt environmentálnej problematiky. Totiž, že environmentálna kríza má širší rozmer a jej podstatu i riešenie nemožno redukovať len na vedeckú a technickú rovinu.
Dovolím si na tento dôležitý text a jeho zásadné upozornenia voľne nadviazať a k poznámkam o kultúrnom, politickom a civilizačnom rozmere envirokrízy ponúknuť ďalší rozmer.
Riešenie environmentálnej krízy sa neraz chápe v zmysle technologickej výzvy. Tá však nemôže byť výlučná, pretože rieši len symptómy. Preto musí byť zároveň – ako na to upozornil Peter Sutoris – výzvou kultúrnou a civilizačnou, a dodajme, že aj výzvou morálnou. Výzvou zameriavajúcou sa na podstatu a primárne príčiny. Aj v tomto kontexte je teda namieste myslenie v súvislostiach a celostné chápanie.
Tak ako nemožno environmentálnu problematiku oddeliť od kultúrnej a civilizačnej roviny, nemožno ju oddeliť ani od otázky hodnôt a morálky. Chápanie sveta a sebachápanie človeka sú vzájomne prepojené. Riešenie ekologického problému nie je možné bez revízie morálky, mravnej a hodnotovej praxe.
Azda najvplyvnejší nórsky filozof 20. storočia Arne Naess hovoril o dvoch ekologických hnutiach: o povrchovom, ktoré bojuje proti znečisteniu životného prostredia, a hlbinnom, ktoré zdôrazňuje úlohu výskumu v prírodnej aj sociálnej oblasti a odkazuje na širšie súvislosti ekologickej problematiky. Podľa neho je riešením hlbinná ekológia, ktorá zdôrazňuje potrebu zmeny systému hodnôt, čo by sa malo prejaviť v životnom štýle, v právnom poriadku i vo vzdelávacom systéme.
V období, ktoré predchádzalo modernej ekológii, sa prelínal kozmologický, kultúrny, politický a ekonomický pohľad. No dnes pri silnej špecializácii a oddeľovaní jednotlivých sfér s ich vlastnými prioritami sa neraz vytráca celostný pohľad i myslenie v súvislostiach. V konečnom dôsledku tak dochádza aj k napätiu medzi vedecko-technickým pohľadom (inovácie) na jednej strane a hlbším kultúrnym, civilizačným a morálnym pohľadom na druhej strane.
Technické redukovane problému je výhodné a pohodlné: umožňuje nové formy biznisu a nenúti reflektovať morálku a meniť životný štýl či hodnotové priority. Avšak vďaka mnohým angažovaným jednotlivcom i skupinám sa vracia do pozornosti práve kultúrny a civilizačný, morálny a hodnotový aspekt. Spolu s tým vyrastá nová etika zodpovednosti.
To je významný posun v reflektovaní environmentálnej krízy. A tiež občiansky tlak na politiku. Tá sa skôr či neskôr bude musieť zmeniť. Zmenou tu primárne myslíme kultúrnu, hodnotovú a civilizačnú zmenu. Takú, ktorá zabezpečí taký spôsob rozvoja, ktorý už istý čas nazývame ako trvalo udržateľný.
Ak nechceme, aby sa efektívne a udržateľné riešenia stali obeťou lobingu a biznisu, aby sa namiesto zásadných a systémových zmien prezentovali „neškodné“ a marketingovo zveličené kozmetické zmeny a aby sa vážnosť situácie účelovo zľahčovala a vytláčala na okraj pozornosti, bude potrebné problém klimatickej i širšej environmentálnej krízy v jej hlbších súvislostiach neustále pripomínať.