Etické témy treba nastoľovať vždy

Zdá sa, že naliehavosť, s akou sa hlbšie otázky vynárajú a nastoľujú priam periodicky, má v dejinách zakaždým podobný vonkajší kontext: objavujú sa v ľudsky, eticky, či politicky ťaživej, ba neprijateľnej situácii. Tak sa napríklad v antike téma vnútornej slobody objavuje ako dôsledok vonkajšej neslobody a práve v prostredí tých, ktorí neboli slobodnými občanmi slobodnej obce.

Platí to o celých dejinách Európy, od antiky až po koniec dvadsiateho storočia. Posledné storočie bolo akoby potvrdením takejto periodickosti etických, či iných hlbších tém. Akýmsi modelom môže byť napríklad ruský politický i myšlienkový priestor. Od roku 1917, t. j. od Leninovho nástupu k moci a nastolenia diktatúry si Nikolaj Berďajev pripravoval texty prednášok, v ktorých vyzdvihoval primát slobody v Dostojevského chápaní človeka. U Dostojevského sloboda nie je nutným zlom, jeho sloboda je slobodou tvoriť: Dostojevského človek sa v slobode rozhoduje, či bude konať, tvoriť dobro, alebo naopak, zlo. Oboje koná dobrovoľne, t. j. slobodne, ako úkon svojho rozhodnutia. V zime 1920 – 1921 Berďajev dával tieto prednášky v Slobodnej filozofickej spoločnosti. Po nich ho Lenin poslal do vyhnanstva. Už predtým však Leninova cenzúra zakázala a zhabala Berďajevovo dielo De profundis.

Diktatúra vs. etika

Hoci bol Berďajev vo vyhnanstve, jeho knihy sa stali duchovným pokrmom pre tých, ktorí unikli uväzneniu a deportáciám do gulagov. Keď hľadal hlbšie korene revolúcie, začal skúmať myšlienky veľkých ruských mysliteľov a spisovateľov. Tak nachádza u Tolstého akýsi náboženský nihilizmus ruského mesianizmu: objavil u neho tendenciu riešiť všetko hneď, okamžite, no bez nejakej diagnózy a perspektívy, a to i kultúrnej. Naopak, u Dostojevského nachádza presnú diagnózu: odmietnutie kultúrnej a duchovnej tradície i kultúrnych a duchovných hodnôt vedie k celkovej biede. Dostojevský je však optimista: napriek všetkému na dne ľudského vnútra zostáva zachovaný Boží obraz, niečo hlboko ľudské a to dáva možnosť zmeny k lepšiemu. K Dostojevského téze, že zlo nemusí človeka zlomiť a zničiť a že zo situácie zakusovania zla môže vzísť aj zmena k dobru, sa však Berďajev v danej politickej a spoločenskej situácii, stavia rezervovane.

„Vďaka“ Leninovej diktatúre a gulagov sa do ruskej literatúry vrátila téma zla a celkovo téma etiky. Zlo tu už nie je vyjadrované metafyzickými pojmami, ale predovšetkým pripomínaním dejinných udalostí a bolestivých skúseností. Do ruského myšlienkového sveta vstupuje téma nezavineného utrpenia omnoho skôr, než ju v západnom myslení, po skúsenosti Osvienčimu, predloží a rozpracuje teológ Johann Baptist Metz. Berďajev vidí, že „dejiny nám poskytujú neustále prípady nezavineného ľudského utrpenia a nespravodlivosti v osudoch ľudí“. Tento fenomén nezavineného utrpenia „prebieha v dotyku s hĺbkou existencie“.

Lenin nepotrebuje inteligenciu, literátov, umelcov, duchovných, no nielen že ich nepotrebuje, vidí v nich prvoradých nepriateľov – preto nimi zaplní väznice a zriaďuje pre nich koncentračné tábory na Sibíri. V tom istom čase súdruh Gorkij vedie skupinu tridsiatich šiestich oddaných spisovateľov, ktorí zjavne nepoznajú veľké témy a otázky predošlej ruskej literatúry. Človek je pre nich len akýsi prvok, matéria, ktorú treba opracovať, no ktorú „opracovať je podstatne ťažšie než opracovať strom, kameň alebo kov“. Pre nich už utrpenie – táto veľká téma ruskej literatúry – nejestvuje. Nastala nová éra, v ktorej človek už netrpí, ale nadšene a oddane buduje spravodlivý svet. Lenže Gorkij a spol. sa akosi zabudli spýtať, čo si o tom myslia všetci tí umlčaní, prenasledovaní, deportovaní a týraní ľudia v sibírskych gulagoch. Oni sú pre Gorkého a spol. len triednym nepriateľom, neprajníkmi novej éry. Preto ich treba eliminovať. Tak to povedal Lenin a preto sa o tom nediskutuje. Lenže nediskutovalo sa o tom nielen do konca Stalinovej éry, ale ani po ďalšie desaťročia socializmu.

Veľdiela vzišlé z gulagov

No veľké témy, etické témy, či otázka zla sa vracia späť práve z gulagov – a nielen do literárnych dejín, ale do všeľudských dejín, do dejín kultúry a civilizácie. Šalamov, Solženicyn a ďalší vytvorili stonásobnej hodnotnejšie diela než celá Gorkého suita – žiaľ, vďaka nepredstaviteľnému utrpeniu, neľudským životným podmienkam, nedôstojnému zaobchádzaniu s človekom a jeho životom, ako svedectvo o týchto bolestivých dejinných skutočnostiach. Podľa Solženicyna práve v pracovnom tábore žije človek v najväčšej ľudskej blízkosti s druhým človekom. V tejto blízkosti sa človek odhaľuje, odkrýva svoju skutočnú tvár, strháva zo seba všetky masky. Na rozdiel od bežného väzenia, kde sa človek môže obnoviť a povstať k novému životu skrze pohľad na seba, v gulagoch, v týchto sibírskych pracovných, trestaneckých a koncentračných táboroch plných nevinných ľudí sa človek očisťuje a premieňa pohľadom na druhého človeka a pohľadom druhého človeka. Lenže na rozdiel od Solženicyna, Kuznecov, rovnako obeť režimu a väzeň v Gulagu, píše, že v Gulagu je „človek človeku vlkom“. Práve Kuznecov však píše najviac o úlohe bojovať proti zlu, pesimizmu i ľahostajnosti.

Príbeh posledného storočia ruskej literatúry, ruského myšlienkového sveta, ale i príbeh ruskej diktatúry a utrpenia tisícov nevinných ľudí môže byť teda akýmsi modelom priam periodického návratu veľkých etických tém v časoch, keď je etika, ľudská dôstojnosť, sloboda a spravodlivosť vytláčaná na okraj politickej reality, ba dokonca sú tieto aspekty vytláčané celkom mimo ňu.

Etické témy sa do ruskej literatúry a celkovo do ruského myšlienkového sveta dostali späť vďaka veľkým svedkom Gulagu. Hoci po rokoch tento etický primát v nových podmienkach akoby stratil svoju silu a vážnosť, ruský myšlienkový svet si cit pre etické výzvy naďalej udržiava. Mnohí ruskí literáti a filozofi naďalej nesú etické témy, vracajú sa k bolestivým dejinným skúsenostiam, čerpajú z nich poučenie, výzvy i múdrosť pre dnešok, alebo jednoducho v nových podmienkach kladú etické témy do nového svetla.

Hovoriť o etike aj dnes

Ak tento ruský príbeh vezmeme ako model, či výzvu, a to nielen jeho kontext vynárania sa etických tém, ale aj ich uchovávanie a nastoľovanie v neporovnateľne lepších časoch, potom v jeho zrkadle sa môžeme pýtať na našu vlastnú realitu. Na to, či my si etické výzvy uchovávame aj naďalej, alebo ich nechávame prejsť ticho pomimo nás. Etické témy však nie sú len mozgovou hrou intelektuálov bijúcich na poplach – týkajú sa všetkých a týkajú sa našej prítomnosti i budúcnosti.

Dnes, uprostred novej reality i nových dejinných skúseností by sme mali opäť poctivo zachytávať etické výzvy (ktoré k nám dnes periodicky prichádzajú hlavne v časoch akýchsi čudných politických konštelácií), nastoľovať vynárajúce sa etické témy a poctivo ich premyslieť a vyvodzovať z nich konzekvencie. Hoci sa o to už niekoľko rokov z času na čas akosi nesmelo pokúšame, bolo by potrebné vniesť do týchto pokusov väčšiu naliehavosť i presvedčivosť, ale i viacej spoločného premýšľania a diskutovania tých, ktorí takéto témy cítia aj dnes ako potrebné a naliehavé.

(Eurodomino 16/2008, s. 11-12)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs