Európa na prahu dospelosti

Hoci na základe stretnutia antiky, židovstva a kresťanstva začala vyrastať nová Európa s novou kultúrou a civilizáciou, pred myšlienkovým a umeleckým bohatstvom antiky sa musela skloniť, musela jej vzdať úctu a niesť ju vo svojich dejinách kultúry ďalej ako neodňateľný poklad. Grécka filozofia, rímske právo a židovsko-kresťanská biblia dávali Európe novú tvár i nové poznanie.

Tak ako žiaci chodievali k duchovným majstrom, aby sa u nich učili dosahovať duchovnú výšku a napokon dospieť k vyššiemu poznaniu, ba k osvieteniu, tak chodil európsky človek do tejto takpovediac školy, aby nadobúdal poznanie i duchovný vzlet. Časom však európsky kresťanský svet akoby strácal dych, už nevládal uniesť nové a nové stretnutia a výzvy. Tak sa postupne vynárala túžba vymaniť sa spod mocensky a autoritatívne udržiavaných fixácií, ale i z nemožnosti klásť otázky a hľadať odpovede. Zrodila sa túžba po autentickom a slobodnom poznaní, po autentickej a slobodnej ceste za porozumením svetu, človeku i dejinám. Cesta za naplnením tohto sna nebola ľahká, priniesla množstvo ťažkostí a zápasov. Ale uprostred nich pomaly rástol dospelý človek dospelej Európy.

Krok k dospelosti

O dospievaní, respektíve dozrievaní hovoríme od osvietenstva, ktoré podľa Kanta „znamená zbaviť sa nedospelosti, ktorú si zavinil človek sám“. Kant ďalej vysvetľuje: „Nedospelosť je neschopnosť používať vlastný rozum bez vedenia iných. Túto nedospelosť sme si zavinili sami vtedy, keď jej príčinou nie je nedostatok rozumu, ale nedostatok rozhodnosti a odvahy používať svoj rozum bez vedenia iným.“ Mnohí tento krok k dospelosti považujú „nielen za ťažký, ale aj za nebezpečný“. Nedospelosť sa stala takmer prirodzenou. „Hotové tvrdenia a formuly… sú putami jeho stálej nedospelosti,“ ktorých sa síce zbavil, ale ešte nebol schopný slobodného pohybu, t. j. používať vlastný rozum, pretože mu to predtým nebolo umožnené. Určité poručníctvo dávalo človeku istotu, ale neviedlo ho k samostatnosti a dospelosti. Tak bolo spočiatku len málo tých, „ktorým sa podarilo vymaniť z nedospelosti úsilím vlastného ducha a vykročiť istým krokom“.

Keď sa pred dvomi tisícročiami na obzore dejín objavilo kresťanstvo, jeho príťažlivá sila spočívala aj v tom, že pôsobilo oslobodzujúco. O niekoľko storočí neskôr však už ono samé potrebovalo nejaký oslobodzujúci náboj, pretože v inštitucionálnej rovine uviazlo v strnulom spojení s mocou a v nespochybniteľnosti čohokoľvek, čo cirkev vyslovila. Namiesto evanjeliovej slobody sa cirkev nechala spútať vlastným pevným systémom formulovaných právd. Nedôverčivosť, podozrievavosť a rezervovanosť cirkvi voči slobode však zvlášť v postkomunistickom priestore nemožno nevidieť ešte aj dnes.

A tak pred časom musel nastúpiť nevyhnutný konflikt s tradičnými istotami a autoritami. Tento konflikt síce viedol k bolestivému stretu, ale bol zárodkom posunu vpred, zárodkom vyššej úrovne poznania.

Kríza dospievania

V tejto novej Európe však prichádzajú nové ťažkosti, ktoré našu dospelosť overujú a vystavujú neraz aj pochybnosti a kritike. Keď hovoríme o dôvodoch a pohnútkach zjednocovania Európy, zväčša vymenúvame ekonomické, či bezpečnostné dôvody, no tu sa výpočet pohnútok veľmi rýchlo končí. Európa bez hlbších pohnútok nemôže v tomto projekte dlho pretrvať. Nacionalizmy, mocenské zápasy, nedávne lokálne vojny, agresívne strety kultúrnych identít sú toho príkladom už dnes. A tak niektorí hovoria o tom, že Európa je už unavená, iní, že stojí ešte len na prahu dospelosti. Tak či onak, súčasný stav je zrejme krízou dospievania, čo je v istom zmysle zrejme aj krízou nášho poznania.

Táto kríza poznania je však spojená aj s krízou reči a kultúry. Aj reč ohlasovateľov biblickej zvesti je v kríze, akosi nevie nájsť novú reč, takú, o ktorej písal už evanjelický teológ Dietrich Bonhoeffer v nacistickom väzení, že to bude nová, oslobodzujúca reč, takpovediac nenáboženská. Kultúra, ktorá sa necháva spútavať komerciou a masovosťou tiež speje k znižovaniu kvality reči. Úroveň reč sa znižuje úmerne so znižovaním kvality a hodnoty predkladanej mediálnej kultúry.

Kríza dospievania je teda širšia a pozostáva z celého komplexu fenoménov a súvislostí.

Problém hodnôt

V tomto zápase sa naliehavo vynára aj otázka hodnôt. Zdalo by sa, že hovoriť o otázke hodnôt je jednoduché. Každá diskusia však prezrádza, že také jednoduché to predsa len nie je. Keď hovoríme o hodnotách, zväčša začíname vymenúvaním tých, ktoré z nášho pohľadu považujeme za najdôležitejšie. A práve tu sa skrýva prvý a najzávažnejší problém: redukovanie témy hodnôt na ich vymenúvanie a následné obhajovanie je priveľmi zjednodušený a povrchný prístup, ktorý je však veľmi lákavý – obhajovanie vlastných hodnôt oproti hodnotám druhých dodáva sebadôveru a pocit výlučnej pravdivosti. Práve v mene takejto výlučnosti dochádzalo v dejinách k nejednému krviprelievaniu, k nejednej nespravodlivosti, a to aj zo strany tých, ktorí sa nazdávali, že obhajujú tie najvyššie hodnoty.

V novovekom čase kritického vedomia človek cíti potrebu chrániť si právo na sebaurčenie, a tým aj svoju dôstojnosť. Toto sa uskutočňuje nielen vo vonkajšom priestore, ale predovšetkým vo vnútornom priestore slobody, ktorá sa tak stáva akýmsi centrom človeka, jeho vnútorným stredom. V okamihu, keď tento vnútorný priestor nevieme zmysluplne naplniť, sme bezradní. Avšak iba tam, kde je úctivý postoj pred životom, alebo ako hovorieval Albert Schweitzer, bázeň pred životom, je možné naplniť tento vnútorný priestor.

Nič zo sveta sa nám nevnucuje násilím. Už sama táto skutočnosť, ako hovorí Józef Tischner, je sama osebe hodnotou, a to hodnotou slobody. Subjekt, ktorý dnes uvažuje o hodnotách, je slobodný subjekt. Pred tým, čo sa nám nevnucuje násilím, stojíme teda ako slobodné bytosti. Úcta pred touto slobodou musí viesť k zrelému dialógu a k poctivej reflexii.

Kríza a nádej

Každá kríza prináša bolesti, no zároveň, ak sa jej symptómy včas zachytia a reflektujú, aj nádej na zrelšiu budúcnosť. V minulosti boli nositeľmi rastu básnici, spisovatelia, umelci, filozofi i vedci. Dnes hľadáme nové intelektuálne elity, ktoré by vedeli zrozumiteľným jazykom pomenovať symptómy, odkryť ich súvislosti a predložiť víziu ako ďalej. Takéto elity máme, hoci niektorí tvrdia, že nie. Máme ich, len musíme mať ochotu počúvať ich a tiež ochotu premýšľať. V minulých desaťročiach sme sa naučili, že premýšľať nemusíme, pretože sme na to nenachádzali hlbší dôvod. A ak sme naň dôvod našli, totalitná moc nás rýchlo presvedčila, že premýšľať sa nesmie, pretože ona myslí aj za nás. Dnes si stopy tejto minulosti nosíme v sebe.

Hoci sa Európa môže javiť ako unavená, jej kultúra a civilizácia je stále mladá. Stojí na prahu dospelosti, so všetkými svojimi chorobami a krízami, ktoré sprevádzajú každý rast, každé dospievanie a dozrievanie. Európa je však v nás. Kríza rastu Európy je krízou rastu a dospievania nás samých. Stojíme na prahu našej vlastnej dospelosti. Výzva poctivejšie myslieť, hľadať hlbší zmysel života, kultúry i dejín, hlbšie hodnoty, kvalitnejšiu prítomnosť i budúcnosť je výzvou, ktorá nesmeruje k akémusi bezsubjektovému, či abstraktnému svetu, ale práve k subjektu, k onomu slobodnému subjektu, ktorému sa nič zo sveta nevnucuje násilím. 

(Eurodomino 9/2008, s. 36-37)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs