Eduard Beneš so svojou víziou čechoslovakizmu chcel vytvoriť etnicky čistý slovanský štát bez federálneho usporiadania. Malo to však dve prekážky: trojmiliónovú nemeckú a šesťstotisícovú maďarskú menšinu. Roku 1943 pri návšteve Moskvy otvorene hovoril o vysídlení Nemcov i Maďarov. Keď videl, že Moskva s otázkou vysídlenia Maďarov váha, výmenou navrhol Podkarpatskú oblasť pripojiť k Sovietskemu zväzu.
Roku 1945 sa začali násilné deportácie Maďarov do uvoľnených miest po vysídlených Nemcoch. Českí gazdovia si vyberali lacnú pracovnú silu doslova ako na trhu. V reakcii na toto brutálne zaobchádzanie maďarský minister zahraničných vecí Gyöngyösi oznámil Prahe, že ak sa to nezastaví, nebude vyjednávať o navrhovanej výmene obyvateľstva. Keďže po vysídlených Nemcoch chýbali v Čechách pracovné sily, deportácie pokračovali do decembra 1945. V tom roku bolo na nútené práce do Čiech presídlených 10 až 12 tisíc Maďarov z južného Slovenska.
O deportačnej brutalite by sa mohli písať celé knihy. Napríklad keď obyvatelia Gbelov nechceli opustiť svoje domovy, vojaci ich obkľúčili a ľudí zbili pažbami pušiek, mnohých zviazali a nahádzali na nákladné autá, ostatných pod hrozbou sily prinútili okamžite nastúpiť. Natlačených v kravských vagónoch v silných mrazoch ich čakala strastiplná cesta do Čiech.
Moskvou schválený a v Košiciach vyhlásený vládny program aplikoval proti nemeckej i maďarskej menšine princíp kolektívnej viny. Prezident Beneš vydal 143 prezidentských dekrétov, z ktorých trinásť sa vzťahovalo priamo na nemeckú a maďarskú menšinu a niekoľko ďalších tiež obsahovalo nariadenia, ktoré odrážali princíp kolektívnej viny.
Vo februári 1946 Beneš dosiahol, že Maďarsko podpísalo dohodu o výmene obyvateľstva. Podľa tejto dohody Československo mohlo vysídliť taký počet obyvateľov maďarskej národnosti, koľko Slovákov sa bude dobrovoľne hlásiť na odchod z Maďarska do Československa. Benešova vláda tak konala v nádeji, že v Maďarsku sa k presídleniu bude hlásiť veľa Slovákov. Lenže československý výbor zhromaždil len deväťdesiat tisíc mien. Z tohto počtu asi dvadsaťtisíc ľudí ani nehovorilo po slovensky a asi desaťtisíc mien bolo fiktívnych. Maďarsko napokon opustilo asi šesťdesiat tisíc Slovákov, no zo Slovenska bolo deportovaných deväťdesiat tisíc Maďarov, k čomu treba prirátať tisíce deportovaných už predtým. Československo tak porušilo dohodu. Za zmienku stojí, že proti deportáciám protestoval trnavský biskup Pavol Jantausch.
Zostávajúci obyvatelia maďarskej národnosti boli vydieraní: bolo im odňaté občianstvo, nedostali dôchodok, sociálnu podporu a problémy mali aj so zdravotnou starostlivosťou. Preto bolo zo Slovenska nútených odísť ďalších asi tridsaťtisíc obyvateľov maďarskej národnosti. Tí, ktorí zostali, dostali dôchodok, zdravotnú starostlivosť i občianstvo, iba ak si zmenili národnosť na slovenskú. Späť si ju mohli zmeniť až po dlhých rokoch.
Parlamentné uznesenie o nemennosti Benešových dekrétov a potvrdenie princípu kolektívnej viny je v dnešnej Európe poľutovaniahodný čin, ktorý navyše stojí mimo jej hodnotového rámca. Je v protiklade aj s postojom Čiech, ktoré sa pred časom za deportácie Nemcov ospravedlnili. Vrcholom je aj klamstvo a falšovanie histórie z úst ministra Maďariča. Podľa neho vraj „nebol ani jeden Maďar vysťahovaný alebo presídlený do Maďarska preto, že bol Maďar“, vysídlení boli vraj iba „zradcovia a kolaboranti“ a deportácie sa nedotkli nevinných. Minister Maďarič asi nevidel ani jeden dokument vystavený na meno konkrétnej osoby. Tieto oznámenia zdôvodňujú konfiškácie majetku a deportácie národnosťou.
Tento hriech povojnovej československej politiky sa bytostne dotkol obrovského počtu nevinných ľudí. Stačí si prečítať odborné historické štúdie, doložené dobovými dokumentmi, knihu Maďarská otázka v Československu 1945 – 1948 (Cena Dominika Tatarku), alebo aj kroniky kláštorov, kde žili kňazi a rehoľníci maďarskej národnosti.
Ak sa minister Maďarič nezaujíma o históriu, nemal by sa k nej vyjadrovať. A ak sa už vyjadril tak škandalózne a nepravdivo, mal by sa ospravedlniť a odstúpiť.
(SME, 10. 10. 2007)