Fašisti si trpezlivo razili cestu. Teraz sú skúškou našej rezistencie

 
Keď v júli 1990 v Bánovciach nad Bebravou osadili pamätnú tabuľu Jozefa Tisa a novovymenovaný kardinál Ján Chryzostom Korec ju posvätil, vyvolalo to pobúrenie doma i v zahraničí. Cirkev to však prešla mlčaním. Až po odmietavom stanovisku vtedajšej federálnej vlády tabuľu demontovali.

Viacerí čelní predstavitelia katolíckej cirkvi vyrastali v tichej tolerancii voči Tisovmu autoritárskemu režimu. Vzhliadali ku katolíckej emigrácii, ktorá bola nacionalistická a netajila svoj obdiv k Slovenskému štátu. Lenže podobné nekritické postoje sa udomácnili aj v časti niekdajšieho katolíckeho disentu. Iste, Tiso urobil aj chyby, veď kto ich nerobí, ale jeho úmysly boli dobré – takýto postoj sa šíril v prostredí katolíckeho kléru. Vina a zodpovednosť sa redukovala na „zanedbanie dobrého“.

Pri náznaku konfrontácie sa alibistickým obranným postojom stali odkazy, aby sme hodnotenie histórie nechali na historikov. Kým sa renomovaní historici sporili so staršou generáciou z niekdajšej emigrácie a jej obdivovateľmi, obdiv k Slovenskému štátu sa udomácňoval v skupinkách mladých ľudí obľubujúcich značku Thor Steinar, alebo s maskáčmi a vyholenými hlavami, ktorým požehnával sám trnavský arcibiskup.

Keď potom Sokol chválil Tisa a pochvaľoval si blahobyt za Slovenského štátu, alebo keď bol počas bohoslužby v Bratislave vystavený Tisov portrét, cirkev a spolu s ňou všetci nacionalisti takéto excesy opatrne ospravedlňovali.

Pre postpubertálne skupinky pochodujúce s fakľami z hypermarketov boli takéto gestá symbolickou oporou a povzbudením.

Už vtedy si mnohí kládli otázku, ako ďaleko môžu takéto tendencie zájsť. Aj keď voči podobným sklonom zaznievali kritické hlasy, vo všeobecnosti sa ľudácke a neonacistické prejavy dlhé roky prehliadali alebo podceňovali, pretože sa zdalo, že ide len podivné indivíduá alebo malé skupiny bez širšieho spoločenského vplyvu.

Keď slotovci štvali proti Maďarom, alebo keď neskôr minister vnútra v priamom prenose obeť útoku nazval vinníkom, resp. vinníčkou, prebudili sa aj latentní nacionalisti. Keď náckovia v Nitre mlátili a kopali do návštevníkov baru, polícia sa rozhýbala až po silnom verejnom a mediálnom tlaku. Fašistické prejavy ultras bratislavského Slovana boli od začiatku prehliadané, kompetentné orgány sa ako tak rozhýbu až po mediánom tlaku a Kováčikov futbalový zväz sa voči Kmotríkovmu Slovanu zakaždým správa alibisticky.

Rozpustenie Slovenskej pospolitosti mnohým zalepilo oči a vznik strany s rovnakými tvárami a rovnako fašistickými prejavmi sa javil ako neškodný úlet. A nad brancami a ich pochybnými kurzmi na školách sme len mykali plecami a školstvo strkalo hlavu do piesku. S hliadkami vo vlakoch sa síce podarilo skoncovať, ale kým sa tak stalo, boli to vizuálne gestá ich verejnej prítomnosti.

Ľudáci a fašisti si postupne vytvárali zázemie i pútnické miesta, kde si posilňujú svoju identitu, upevňujú súdržnosť a dvíhajú päste. Pochopili, aké silné a dôležité sú symboly. Až napokon mestské zastupiteľstvo v Rajci schválilo osadenie busty ďalšieho exponenta fašistického štátu Ferdinanda Ďurčanského. Nepomohli ani protesty historikov či vlády.

Aby toho nebolo málo, prišla migračná kríza a téma utečencov. Na štvavé šírenie strachu a rozdúchavanie neznášanlivosti prikyvovali aj mnohí inteligentní ľudia, lebo vraj ochrana našej kultúry. Surfovanie na vlnách nenávisti radikalizovalo politiku a nahrávalo extrémistom. Rovnako ako im nahráva dlhodobé hrubnutie politiky, či už z jednej, alebo druhej strany pomyselného politického brehu.

Keď si k tomuto pridáme totálny rozvrat politiky, aký predviedla súčasná vládna koalícia, alebo tiež vášnivé útoky, v ktorých sa slová ako liberál či liberálne stávajú priam synonymom zla, i mnohé ďalšie momenty s nezamýšľanými dôsledkami nahrávajúcimi extrémistom, máme tu výsledný obraz, nad ktorým krútime hlavou a vyslovujeme obavy.

Ešteže sa polícia, prokuratúra i justícia konečne ako tak rozhýbali aj v konaní proti otvoreným prejavom extrémizmu. Lenže nebolo to tak dávno, čo oznámenie v súvislosti s vyjadreniami poslanca Mazureka, ktorý otvorene popieral alebo prinajmenej spochybňoval holokaust, prešovský vyšetrovateľ zmietol zo stola a generálna prokuratúra s takýmto postupom súhlasila. Vraj máme diskutovať a nie trestne postihovať. Dnes to už aj kompetentné orgány našťastie vidia inak. Lenže za celý ten čas sa extrému podarilo vystúpiť z izolácie a pre mnohých mladých ľudí sa stal znakom hrdosti a identity.

Nateraz aspoň na uliciach a námestiach dostali „občiansku“ odpoveď. Tak ako po celé uplynulé roky prostredníctvom rôznych občianskych aktivít. Ak po voľbách bude potrebná aj odpoveď v priestore politiky či z prezidentského paláca, ostáva dúfať, že to bude jasne a neoblomne v prospech demokracie, jej hodnôt a udržateľnej perspektívy.

 

 

Print Friendly
Marián Balázs