Vývoj indivídua k jeho individualizmu je úzko spätý s nástupom protestantizmu a s dejinným vývojom spoločenských štruktúr.
Niektorí vnímajú moderný individualizmus ako izolovaný a jednoznačne negatívny jav, ktorý kritizujú bez poznania širších súvislostí, ktoré k nemu viedli. Iní ho vnímajú ako zákonitý fenomén, ku ktorému viedli viaceré dejinné procesy a ktorý nás dnes stavia pred niektoré závažné otázky. René Guénon v prvej polovici 20. storočia v knihe Kríza moderného sveta priam bojovne odsudzuje a kritizuje individualizmus a spája ho s popretím intelektuálnej intuície i metafyziky, s racionalizmom a s istým antitradicionalizmom, ako aj s mentalitou presviedčania druhých o svojej pravde, čo je podľa neho jedna z najcharakteristickejších čŕt modernej západnej mentality. Na druhej strane významný teológ Schleiermacher vyzdvihuje indivíduum a kladie ho do stredu náboženského cítenia, pričom zdôrazňuje, že indivíduum sa môže realizovať vo svojej jedinečnosti, ale iba ako súčasť celku. Vyčleňovanie indivídua podrobnejšie načrtol Erich Fromm v knihe Útek pred slobodou, kde o tom píše v súvislosti s hľadaním odpovede na problém podriadenia sa človeka autoritárskej moci (konkrétne podriadenia sa masy nemeckých občanov Hitlerovi).
Primárne väzby
Vyčleňovanie sa indivídua v rámci sociálnych a dejinných súvislostí Fromm pripodobňuje oddeľovaniu sa dieťaťa od primárnych väzieb. Dieťa v určitom období začína zakusovať svet mimo seba, uvedomovať si seba ako odlišného jedinca. Začína sa vyčleňovať z istoty a bezpečia primárnych väzieb, tým však vzrastá aj jeho pocit bezmocnosti a úzkosti. Pocit osamelosti a bezmocnosti, ktorý sa dostavuje uvedomovaním si odelenosti od ostatných, uvedomovaním si seba ako odlišného, oddeleného, a vyčleňovaním sa z primárnych väzieb, prekonáva podriadením sa. Fromm tu však rozlišuje medzi individualizáciou ako vyčleňovaním sa z primárnych väzieb a osobnostným rastom. Pripomína, že oddeľovanie sa od druhých môže viesť k podriaďovaniu sa, alebo k tvorivému vzťahu k druhým a k prírode. Predpokladom tohto tvorivého vzťahu je tvorivosť a vnútorná sila, čo však znamená vnútorný osobnostný rast. Ten však prebieha pomalšie a nie tak automaticky ako individualizácia („sloboda od“ nie je totožná so „slobodou k“, t. j. s pozitívnou slobodou). Oneskorenie vnútorného osobnostného rastu, vrátane zrelej vnútornej slobody za procesom individualizácie prináša pocit izolovanosti a bezmocnosti.
Podľa Fromma tak ako vývoj osoby, aj ľudské dejiny môžeme charakterizovať ako určitý proces rastu individualizácie a slobody, ako proces vyčlenenia sa z primárnych väzieb a hľadania zrelej a tvorivej slobody. Aj tu však zohráva jednu z kľúčových rolí určitá izolovanosť a bezmocnosť, ktorá prichádza v dôsledku oneskorenia zrenia spoločnosti za oslobodením sa od primárnych spoločensko-dejinných väzieb, t. j. v dôsledku vývojového oneskorenia pozitívnej slobody ako „slobody k“ za „slobodou od“.
Koniec stredovekého systému
Fromm pripomína, že moderný racionalizmus vníma stredovek ako obdobie temna, pretože v ňom vidí všeobecný nedostatok osobnej slobody, vykorisťovanie, nevedomosť, nízku mobilitu a pod. Niektorí však stredovek idealizujú, pretože v ňom vidia zmysel pre solidaritu, ekonomiku podriadenú ľudským potrebám, či nadnárodný princíp cirkvi. Treba priznať, že oba pohľady sú pravdivé a nemožno jeden pohľad vyzdvihovať na úkor druhého. I keď v stredoveku bola nízka vertikálna aj horizontálna mobilita a človek nebol v modernom zmysle slobodný, netrpel osamotenosťou a izolovanosťou. Mal stabilné miesto v spoločnosti, bol zakorenený v jej štruktúre a preto videl význam svojho života. So svojou úlohou v spoločnosti sa stotožňoval. Seba si uvedomoval výlučne ako člena nejakého väčšieho celku: národa, rasy, rodiny, spoločenskej vrstvy a pod.
Koncom stredoveku sa začína proces vyčleňovania individuality. V období neskorého stredoveku sa postupne oslabuje jednota a centralizácia spoločnosti. V Taliansku sa v dôsledku viacerých ekonomických a politických faktorov (napr. geografická poloha a z nej vyplývajúce obchodné výhody, veľa nezávislých politických jednotiek v dôsledku bojov medzi pápežom a cisárom, blízkosť Orientu, vďaka čomu sa niektoré spôsoby výroby dostali do Talianska skôr než do iných častí Európy) stredoveká spoločnosť rozpadla skôr než inde. Politické opatrenia Fridricha II. viedli k deštrukcii feudálneho systému. Fromm pripomína, že „výsledkom tejto progresívnej deštrukcie stredovekej sociálnej štruktúry bolo vyčlenenie indivídua v modernom zmysle“. V období renesancie, ktorá „bola kultúrou bohatej a mocnej vyššej triedy na vrchole vlny, ktorú zdvihla búrka nových ekonomických síl,“ chudobnejšie masy stratili istotu svojho predošlého spoločenského postavenia. Stredoveký poriadok sa zrútil, namiesto cechov nastúpil systém voľnej súťaže, jednotlivec sa ocitol v ohrození zo strany nových ekonomických síl, nižšie triedy, chudobní i roľníci boli čoraz viac vykorisťovaní. Príslušníkom vyššej triedy však ich vlastné ekonomické aktivity a bohatstvo prinášali pocit slobody, ako aj vedomie individuality, avšak popri tom stratili „istotu a pocit spolupatričnosti, ktorý poskytoval stredoveký spoločenský systém. Boli slobodnejší, ale aj osamelejší.“
Hľadanie istoty
Luther reprezentoval pocity strednej triedy – pocity neistoty, pochybností, úzkosti, prameniace z izolovanosti a bezmocnosti. Boli to iracionálne pochybnosti, ktoré, ako upozorňuje Fromm, „nemôžu byť vyliečené žiadnou racionálnou odpoveďou; môžu zmiznúť jedine tým, že sa človek stane integrálnou súčasťou zmysluplného sveta“. To sa však ani Lutherovi, ani vtedajšej strednej triede nepodarilo, no v takom prípade „môže byť neistota len umlčaná, respektíve zatlačená do pozadia, a to je možné učiniť pomocou nejakej formuly sľubujúcej absolútnu istotu. Nutkavé hľadanie istoty, ako ho vidíme u Luthera… je zakorenené v potrebe zvíťaziť nad neznesiteľnou neistotou.“ Riešením takejto silnej potreby istoty a záchrany v situácii izolovanosti je úplné podriadenie sa moci, stojacej mimo daného jednotlivca, mimo danej individuality. Tento individualizmus je podobný ekonomickému individualizmu: jednotlivec je sám a ocitá sa tvárou v tvár vyššej moci. Pre Luthera bol takouto mocou Boh, pre iných sú to neosobné ekonomické sily, konkurencia alebo silný autoritársky vodca. Fromm tu zdôrazňuje, že „individualistický vzťah k Bohu bol psychologickou prípravou na individualistické poňatie svetských aktivít človeka“.
Lutherovo učenie presunulo zodpovednosť z autority na jednotlivca. V jeho chápaní je viera a spása výlučne individuálnou skúsenosťou, za ktorú nesie zodpovednosť už nie autorita, ale jednotlivec, indivíduum. Fromm si všíma, že táto stránka Lutherovho učenia je „zdrojom vývoja politickej a duchovnej slobody v modernej spoločnosti“.
V Lutherových časoch sa Nemecko nachádzalo v stave sociálneho rozvratu, príslušníci strednej triedy, chudobní aj sedliaci zažívali ohrozenia zo strany nastupujúcho kapitalizmu. Podobne ako Max Weber aj Erich Fromm konštatuje súvislosť medzi nástupom protestantizmu a následným rozvojom kapitalizmu: „Protestantizmus bol odpoveďou na ľudské potreby vystrašených, vykorenených a osamelých jednotlivcov, ktorí sa museli orientovať v novom svete a nájsť k nemu svoj vzťah. Nová štruktúra charakteru, vyplývajúca z ekonomických a sociálnych zmien a umocnená náboženskými doktrínami sa spätne stala dôležitým faktorom pri formovaní ďalšieho sociálno-ekonomického vývoja.“ V štruktúre charakteru boli zakorenené tie kvality, ktoré sa stali tvorivými silami kapitalizmu a „bez ktorých by bol moderný sociálno-ekonomický vývoj nemysliteľný“.
Staré formy autority a obmedzení boli síce odstránené a vznikol tak pocit väčšej slobody, ale zároveň sa objavili nové prekážky – už nie vonkajšie prekážky slobody, ale vnútorné, ktoré sťažujú realizáciu osobnej slobody indivídua, alebo jej dokonca zabraňujú.
V tejto súvislosti si pripomeňme, že v 19. storočí individualizmus chcel uskutočniť akúsi vyššiu syntézu jednotlivého a spoločného, jednotlivca a spoločenstva. Radikálnejšie individualistické koncepcie však túto víziu neprijali. Práve v tom čase sa stala obľúbenou frázou niekdajšia poznámka filozofa Francisa Bacona, že náboženstvo je súkromnou vecou. Avšak v očiach radikálnych individualistov sa súkromnou vecou stalo nie len náboženstvo, ale napríklad aj česť, morálka a pod.
V protestantizme v 19. storočí dochádza k zaujímavému javu. Vyznanie, ktoré stavalo na individualite, napomohlo takému sebauvedomeniu indivídua a jeho zdôrazňovaniu, že samotný protestantizmus sa začal trieštiť. Práve tu, v náboženskej a cirkevnej oblasti sa začala najzretelnejšie ukazovať negatívna stránka individualizmu. V roku 1917 nemecké liberálne protestantské noviny Christliche Welt uverejnili článok, podľa ktorého individualizmus je nezlúčiteľný s kresťanstvom, náboženský individualizmus nepochádza od Luthera, ale z čias renesancie, humanizmu, osvietenstva a pod. V protestantských kruhoch sa tento pohľad rýchlo rozšíril, a to zrejme aj vďaka atmosfére, ktorá panovala v dôsledku trieštenia samotného protestantizmu, ako aj v dôsledku negatívnych dejinných okolností. Objavovali sa hlasy volajúce po napodobnení katolíckeho dogmatizmu a pevného vedenia katolíckej cirkvi, a to s cieľom čo najbezpečnejšie prekonať kritické obdbobie a vykročiť do budúcnosti. Spolu s tým sa v protestantizme začala rodiť snaha priviesť k spolupráci celé kresťanstvo a nejakým spôsobom vyjadriť jednotu v mnohosti.
Na ceste k vzájomnosti
Moderný človek sa vymanil spod filozofickej fixácie na otázku zmyslu a spod fixácie na európsku tradíciu hodnôt. Popri tom aj najnovšia dejinná skúsenosť vývojového oneskorenia „slobody k“ za „slobodou od“ prináša so sebou napätia, neistoty a bezmocnosť. A tak dnešný individualizmus, ako prvok v reťazci dejinného vývoja, je umocňovaný novými neistotami. Tak napríklad oproti moci a bohatstvu menšiny (ktorá vďaka bohatstvu a moci získava pocit väčšej istoty a väčšieho priestoru slobody, stratila však pocit spolupatričnosti), ako aj oproti moci novodobého byrokratického systému stojí neistota, bezradnosť a bezmocnosť väčšiny. Neistota jednotlivcov je v politickej sfére úspešne potláčaná a umlčiavaná sľubmi istoty. Sme slobodnejší, ale aj izolovanejší a osamelejší.
Individualizmus ako taký nie je nepriateľom spoločenstva, či vzájomnosti. Ani ohlasovatelia reformácie, ani tí, čo volali po náboženskej slobode, slobode svedomia, či autonómie indivídua nemali v úmysle pri zdôrazňovaní indivídua oslabovať ideu vzájomnosti, náboženského spoločenstva, alebo spoločnosti ako takej. Popri uznaní hodnôt jednotlivca a spolu s týmito hodnotami chceli zjednotiť sociálne hodnoty do vyššej harmónie.
A tak uprostred individualizmu a nových neistôt stojíme dnes pred voľbou medzi úplným a nekritickým podriadením sa (napríklad neosobným ekonomickým silám, autoritárskemu vodcovi, alebo inštitucionálnej autorite) a tvorivým prístupom k druhým a k prírode. A tiež medzi radikálnym individualizmom a konaním v prospech vzájomnosti. Individualizmus v skutočnosti neznamená egocentrickú izolovanosť a sebestačnosť. Treba ho vidieť v súvislosti s predchádzajúcim vývojom a ako jeho kontinuálne pokračovanie, a treba mu priznať „právo na existenciu“. Individualizmus ako uskutočňovanie a rešpektovanie jedinečnosti a určitej autonómie, ako prejav túžby nerozplynúť sa v mase, ale realizovať svoje jedinečné ja v slobode a tvorivosti, môžeme vnímať ako krok v našom dejinnom dospievaní. Realizovanie osobnej jedinečnosti vo vedomí patričnosti k celku, tvorivý prístup k druhým a k prírode a konanie v prospech vzájomnosti je to, na čo sme už istý čas vyzvaní a pred čím stojí indivíduum ako pred jedinou perspektívnou cestou.
(Domino – fórum 45/2005, s. 16)