Ľavicový extrémista súdruh Blaha sa popri iných blúzneniach a chválach o socializme hrdí aj fotografiou pri soche komunistického diktátora Josipa Broz Tita pred jeho rodným domom. Tito je vraj pre neho obrovskou inšpiráciou. Niekdajší politickí väzni internovaní na bezútešný ostrov Goli otok by však nechápavo krútili hlavou.
Medzi ostrovmi Rab a Krk sa nachádza maličký ostrov Goli otok (Holý ostrov). Už samotný názov prezrádza, že ostrov bol pustý, bez stromov. Sem bolo za Titovho režimu internovaných postupne asi šesťdesiat tisíc politických väzňov. Neboli riadne súdení, len im jednoducho oznámili určený trest. Tisíce z nich kruté podmienky a zaobchádzanie neprežili. Telá mŕtvych väzňov zahrabávali do masových hrobov.
Tito poslal na ostrov najprv svojich niekdajších partizánskych spolubojovníkov, ktorí mali odvahu vysloviť pred ním odlišný názor. Potom nasledovali internácie všetkých, čo boli pre neho politicky nepohodlní. Vrátane tých komunistov, ktorí si dovolili s ním nesúhlasiť. Po prvej etape internácií sem priviezli aj kriminálnych zločincov, no po tzv. Chorvátskej jari roku 1971 sa ostrov stal opäť miestom plným politických väzňov. Ako väzenie slúžil aj blízky ostrov Sveti Gregor, kam internovali politicky nepohodlné ženy a tiež nepohodlných dôstojníkov.
Na ostrove Goli otok museli väzni bezmyšlienkovito prenášať kamene z miesta na miesto. Potom museli z kameňov vytvoriť vysoký kopec, ktorí dozorcovia nazvali „druhé Kilimandžáro“. Keď už bol hotový, museli ho zbúrať a postaviť druhý na inom mieste. Ten nazvali dozorcovia ako „druhý Everest“. Aj ten museli zbúrať a kamene preniesť na pôvodné miesto a tam znovu postaviť „druhé Kilimandžáro“. Mnohí väzni toto brutálne šikanovanie neprežili.
Vyhladovení museli tvrdo pracovať aj vtedy, keď boli chorí. Piesok sa z mora ťažil aj v zime. Ostrov bol pustý, takže v lete boli počas dlhých hodín práce vystavení aj tým najväčším horúčavám. Napokon im bolo umožnené vysadiť aspoň niekoľko stromov.
Absurdný je aj príbeh istého dôstojníka, ktorého najprv počas vojny zajali Nemci a spolu s ďalšími zajatcami držali na ostrove Rab. Po vojne ho zatkli komunisti a väznili na ostrove Goli otok. Z tohto ostrova pravidelne odchádzala skupina väzňov na Rab stavať pomník tým, ktorých tam počas vojny držali v zajatí Nemci. Tento dôstojník bol zaradený do takejto pracovnej skupiny a tak paradoxne ako väzeň komunizmu staval pomník na pamiatku väzňom fašizmu, medzi ktorých patril aj on sám.
O tom, že na ostrove nie je obyčajné väzenie, ale pracovný tábor, miesto internovania tisícov politických väzňov, sa svet dozvedel až roku 1982 vďaka slovinskému spisovateľovi Brankovi Hofmanovi. Neskôr na to upozornil najmä taliansky novinár Aldo Pavan, ktorý písal o príbehoch väzňov, o mučeniach, krutostiach a neľudských podmienkach na ostrove.
Chorvátsky režisér Bogdan Zizic natočil roku 1994 dokument o väzenskom ostrove, v ktorom poukázal na neľudské podmienky a neľudský prístup.
Asi najznámejším väzňom bol spisovateľ Ante Zemljar. Viaceré jeho diela sú inšpirované udalosťami, ktoré sa na ostrove odohrali. Roku 1991 vzniklo združenie bývalých politických väzňov s názvom Spoločnosť Ante Zemljara. Vďaka nim už o rok neskôr chorvátsky parlament prijal zákon o rehabilitácii a odškodnení bývalých politických väzňov Titovho režimu.
Bývalí politickí väzni sa stretávajú na ostrove Krk a odtiaľ sa na jeden deň preplavia na Goli otok. Mnohých na týchto stretnutiach zastupujú už ich deti.
Toto je len náčrt reality Titovho socializmu. Toho, ktorý dnes ktosi obludne vychvaľuje a je pre neho obrovskou inšpiráciou.