Goli otok – krutá tvár Titovho režimu

Medzi ostrovmi Rab a Krk sa nachádza ostrov Goli otok („Holý ostrov“), ktorý má len necelých päť kilometrov štvorcových. Juhoslovanský komunistický diktátor Josip Broz-Tito tu dal vytvoriť pracovný (koncentračný) tábor, kam bolo internovaných asi šesťdesiat tisíc politických väzňov. Tisíce z nich kruté zaobchádzanie i podmienky neprežili.

Ostrov Goli otok sa zmenil na väzenie v roku 1949, dovtedy tu pásli ovce a kozy gazdovia z neďalekého ostrova Rab. V čase príchodu prvých väzňov bol ostrov celkom pustý, nebol tu ani jediný strom. Tito začal internovať na Goli otok najprv svojich niekdajších partizánskych spolubojovníkov, ktorí mali odvahu hovoriť s ním o svojich odlišných názoroch. Potom nasledovali internácie jeho politických súperov, medzi nimi stoviek komunistov, ktorí prebudovali celý ostrov na jedno veľké väzenie. Po prvej etape internácií sem priviezli aj kriminálnych zločincov, no po tzv. Chorvátskej jari (1971) sa ostrov stal opäť miestom plným politických väzňov. Na jednej budove ešte dodnes vidieť vyblednutý červený nápis: „Mi gradimo otok, otok gradi nas. Zivio Tito!“ – „My budujeme ostrov, ostrov buduje nás. Nech žije Tito!“ Podľa niektorých odhadov krutosti ostrovného väzenia neprežilo asi osemtisíc väzňov, podľa iných dokonca až tridsaťtisíc. Ako väzenie slúžil aj ďalší blízky ostrov Sveti Gregor, kam internovali ženy a nepohodlných dôstojníkov.

Cynická krutosť

Spočiatku museli väzni bezmyšlienkovito prenášať kamene z miesta na miesto. Potom vyšiel príkaz vytvoriť z kameňov vysoký kopec, ktorí dozorcovia nazvali „druhé Kilimandžáro“. Keď už bol hotový, dozorcovia vydali príkaz zbúrať ho a postaviť druhý na inom mieste. Ten nazvali „druhý Mont Everest“. Keď stál už aj tento kopec, väzni ho museli znovu zbúrať a kamene preniesť na pôvodné miesto a tam znovu postaviť „druhé Kilimandžáro“. Mnohí väzni pri tomto brutálnom šikanovaní zomreli.

Väzni tu ťažili aj mramor, ktorý potom nakladali na nákladné lode bohatých emirátov. Dodnes vidieť na ostrove koľajnice, po ktorých tlačili vozíky plné mramoru. Vyhladovení väzni museli tvrdo pracovať aj vtedy, keď boli chorí. Skupina väzňov, ktorá ťažila piesok z mora, musela túto prácu vykonávať nielen v lete, ale aj v zime. Keďže ostrov bol pustý, počas dlhých hodín práce boli celý čas na horúcom slnku, ktoré im vytváralo nové a nové rany. Tých niekoľko stromov, ktoré dnes na ostrove sú, vysadili väzni.

Mnohí väzni až po niekoľkých rokoch mohli napísať zopár slov na pohľadnicu svojim najbližším príbuzným. Profesor Vladimir Bobinac, ktorý bol na ostrove väznený štyri roky, smel až krátky čas pred odchodom z ostrova napísať svojej matke: „Neboj sa, mám sa dobre!“

Keď sa pre niektorého väzňa blížil deň opustenia ostrova, odrazu mu dávali oveľa viac stravy a oveľa kvalitnejšej. Takto sa im aspoň sčasti vrátil ľudskejší výzor. Mnohí si z ostrova odniesli drobné ozdobné predmety, ktoré si sami vyrobili, alebo ktoré im ako darček pred odchodom vyrobili spoluväzni.

Tisíce väzňov sa však domov už nikdy nevrátili. Bývalý väzeň Dragutin Vajdic si spomína, že telá mŕtvych väzňov jednoducho zahrabávali do masových hrobov.

Absurdný je aj príbeh istého dôstojníka, ktorého najprv vo vojne zajali Nemci a spolu s ďalšími zajatcami držali na ostrove Rab. Po vojne ho zatkli komunisti a väznili na ostrove Goli otok. Z tohto ostrova pravidelne odchádzala skupina väzňov na ostrov Rab stavať pomník tým, ktorých tam počas vojny držali v zajatí Nemci a ktorých pamiatku si Titov režim ctil. Tento dôstojník bol zaradený do takejto pracovnej skupiny a tak, paradoxne, ako väzeň komunizmu staval pomník na pamiatku vojenským zajatcom, medzi ktorých patril aj on sám.

Ako na galejach

Jeden z väzňov, Lajos Mellár, pôvodne pracoval v tlačiarňach. Keď jedného júlového dňa roku 1949 prišiel do práce, dozvedel sa, že tajná polícia odviedla z tlačiarní dvoch grafikov. Potom prišli aj za ním a vypočúvali ho o tých dvoch kolegoch. Napokon tajná polícia odviedla aj jeho, a to s odôvodnením, že nenahlásil akési podozrivé rozhovory tých dvoch grafikov. Po formálnom výsluchu ho spolu s ďalšími politickými väzňami odviedli do istej obce, kde im na jednom dvore prečítali menoslov zatknutých a určené tresty. Hovorilo sa o určených trestoch, nie o odsúdení, pretože nik z politických väzňov nebol riadne súdený. Tu si Mellár vypočul, že mu je vymeraný dvanásťmesačný trest. Najprv ho niekoľko mesiacov držali vo väzbe a potom ho vyhladovaného a vychudnutého spolu s ďalšími väzňami odviezli na Goli otok. Takto museli na pustom ostrove, kde nikde nebol ani kúsok tieňa, denne dlhé hodiny namáhavo pracovať na horúcom slnko. Neraz pojedal akúsi rastlinku, ktorá chuťou pripomínala cesnak a ktorú našiel medzi vysokými kameňmi a skalami. Vo svojich spomienkach píše, že neverí, že „galejníci mali krutejší osud“.

Spomína, že po prvej hodine práce si mohli päť minút oddýchnuť, po druhej hodine mali na oddych desať minút a po každej ďalšej hodine pätnásť minút. Po práci nasledoval chudobný obed a hodinový odpočinok v baraku. Potom nasledovali ideologické školenia, aby si väzni priznali, že sa ťažko previnili proti socialistickému zriadeniu a aby svoje počínanie a postoje prehodnotili.

Svet dlho nepoznal pravdu

Keď v roku 1982 vyšla kniha slovinského spisovateľa Branka Hofmana Noc do jutro, stala sa bestsellerom. Práve vďaka nemu sa svet dozvedel o ostrove Goli otok. Dovtedy sa síce vedelo, že ostrov sa zmenil na väzenie, ale svet netušil, že ide o koncentračný tábor pre politických väzňov. O desať rokov neskôr sériou článkov oživil tému taliansky novinár Aldo Pavan, ktorý písal o príbehoch väzňov, o mučeniach, krutostiach a neľudských podmienkach na ostrove.

Chorvátsky režisér Bogdan Zizic v roku 1994 natočil prvý dokumentárny film o väzenskom ostrove. Odhalil v neľudské podmienky, v ktorých politickí väzni žili, ako aj to, že keď sem prišli kriminálni zločinci, mohli bývať už v pomerne slušných priestoroch postavených politickými väzňami. Vo filme rozprávajú aj viacerí bývalí politickí väzni. Hovoria napríklad o mučivom nedostatku vody a ukazujú obrovskú cisternu s rozmermi futbalového ihriska, ktorú oni sami vybudovali.

Bývalí väzni sa stretávajú

Asi najznámejším väzňom bol spisovateľ Ante Zemljar. Viaceré jeho diela sú inšpirované udalosťami, ktoré sa na ostrove odohrali. Bývalí politickí väzni sa však dnes obávajú, že utrpenie tisícov nevinných ľudí upadne do zabudnutia. Niektorí z nich sami vytvárajú makety, kresby, náčrty, ako to na ostrove vyzeralo. V roku 1991 vzniklo združenie bývalých politických väzňov z tohto ostrova s názvom Spoločnosť Ante Zemljara. Vďaka nim už o rok neskôr chorvátsky parlament prijal zákon o rehabilitácii a odškodnení bývalých väzňov Titovho režimu.

Bývalí väzni, členovia uvedenej spoločnosti, dnes žijú roztrúsení v Chorvátsku, Čiernej Hore, Srbsku, Slovinsku, Macedónsku, ale aj v Taliansku a Maďarsku. Raz za rok sa stretávajú na ostrove Krk a odtiaľ sa na jeden deň preplavia na Goli otok. Je pravda, že niektorí už na tieto stretnutia neprichádzajú – niektorí kvôli starobe a zdravotnému stavu, iní na tieto miesta už nechcú prísť. Mnohých však na týchto stretnutiach zastupujú ich vdovy alebo deti.

Ostrov dnes

V priezračnej vode pri brehoch ostrova vidieť ryby. Ostrov tvorí aj tri prekrásne zátoky. No nad nimi vidieť delostrelecké hniezda, strážne veže, baraky, dielne, uličky, nápisy zvelebujúce Titov režim. Je tu ešte stále celkom zachovalé kino aj so stoličkami, je tu dokonca ešte aj premietačku, či filmové plagáty. Poslednou premiérou tu bol americký film Flashdance, hoci ani dnes nik nevie povedať, prečo vôbec premietli tento „kapitalistický“ film vo väzenskom kine, ktoré slúžilo na ideologické vymývanie mozgov. Hoci ostrov oficiálne nie je turistickou destináciou, predsa sem v letnej sezóne privážajú množstvo návštevníkov, ktorí sa tu môžu občerstviť v jedinom bistre. Podľa bývalých politických väzňov je turistika v takejto forme urážkou tých, ktorí tu trpeli. Aj preto sa pred časom Spoločnosť Ante Zemljara skontaktovala s chorvátskym parlamentným Výborom pre ľudské práva a národnostné menšiny. Predseda výboru Furio Radin ich ubezpečil, že oficiálne ostrov aj naďalej nebude figurovať ako turistické miesto.

Lenže štát nedokáže ostrov ochrániť od takejto turistiky, ale ani od rozkrádania, nehovoriac o tom, že uprostred mnohých problémov v bývalej Juhoslávii zatiaľ nedokáže zabezpečiť ani pomník, či inú výraznejšiu pamiatku na utrpenie nevinných. Preto v tejto veci Spoločnosť Ante Zemljara už oslovila aj Európsku úniu. Stále je však otázne, kedy sa konečne podarí z tohto ostrova urobiť trvalú pamiatku na utrpenie desiatok tisícov nevinných ľudí z čias komunistickej diktatúry a zároveň memento pre ďalšie generácie.

(Domino efekt 49/2007, s. 34-35)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs