Guttenberg by zaplakal

V spise Phaidros si Sokrates (a teda vlastne aj Platón) povzdychol nad vyprázdňovaním slova a tým aj literatúry. Mal pocit, že keď sa slová literatúry či filozofie dostanú ku každému, nielen k tým, ktorí si ich vedia vážiť, ale aj k ľuďom, ktorí s napísanými slovami takpovediac nemajú nič spoločné, potom sa stane, že ich hlbší zmysel a obsah je akosi vyprázdňovaný a odrazu nevieme, ku komu by slová mali dôjsť a ku komu nie.

Neskôr mal možno v podobnom duchu Nietzsche akúsi predtuchu, že o sto rokov bude duch riadne naštrbený, pretože každý bude vedieť čítať, no nie každý bude siahať po niečom hlbšom, zmysluplnejšom, hodnotnejšom, ba bude vyžadovať niečo plytké a povrchné, a tak sa veľmi zníži hodnota slov, ich hĺbka a tým sa riadne naštrbí dokonca aj samotné myslenie. Nietzsche v tomto zmysle ďalej varuje, že duch, ktorý sa z božských výšin kedysi, obrazne povedané, stal telom, po čase práve pre vyššie uvedené zažije silné degradovanie. Sto rokov už uplynulo a my musíme konštatovať, že Nietzsche, ktorého sme dlho zatracovali, no bez ktorého sa už dnes nezaobídeme, mal pravdu.

Literatúra dnes už málokoho zaujíma. Vydavatelia vydávajú množstvo kvalitných kníh (pri porovnaní českej a slovenskej ponuky na míle zahanbujúco zaostávame), v kníhkupectvách je vždy pomerne veľa kupujúcich, no skutočných čitateľov je dosť málo.

Dnešný pragmatický človek chce na každú svoju otázku odpoveď hneď. A od každej odpovede očakáva okamžitý osoh. Vedomosti, ktoré nie sú zužitkovateľné okamžite, nie sú ani cenené. Čo neprináša úžitok hneď, akoby nemalo ani hodnotu. Bežný človek miesto beletrie číta tlač. Filozofov vo sfére spoločenského vplyvu nahradili politológovia. Namiesto umenia tu máme dizajn. Neustále sme vťahovaní do virtuálneho sveta a čoraz väčšmi obklopovaní informatickou spoločnosťou. Už nerozmýšľame, ale kalkulujeme. Podľa posledného prieskumu len veľmi málo ľudí u nás chodí do galérií a múzeí.

V tejto situácii sa nejeden filozof, spisovateľ, či publicista pýta, pre koho to vlastne píšeme, tvoríme, aký dosah má naše slovo, čo ono ešte znamená a čo vôbec dokáže zmeniť? V Anglicku vymysleli program The Big Read. Jeho podstatou je, že ľuďom niekto stále pripomína, aby si občas vypli televízor a vzali do ruky knihu. Po veľkej kampani tohto programu, mnohí Angličania zistili, že ešte vedia čítať. A zistili aj to, že čítanie je dobrá vec. V Maďarsku zhruba pred dvomi rokmi rozbehli iný projekt, ktorého výsledkom mal byť zoznam najčítanejších kníh (nie však na základe predajnosti, ale na základe ankiet). Tento program ukázal, že ak má bežný človek uviesť nejaké literárne dielo, v myšlienkach sa vracia späť do detských, či mládežníckych rokov a uvedie nejakú knihu, na ktorú si z tých čias pamätá. To však svedčí o tom, že priemerný dospelý človek intenzívnejšie, alebo možno aj naposledy čítal práve vtedy. Toto zistenie zrejme platí aj v širšom geografickom priestore, nie len u našich južných susedov. Navyše u nás doma nejestvuje nijaká kultúrna politika, podpora literatúry je mizivá a utápa sa v odrádzajúcej a skorumpovanej byrokracii, nejestvuje ani žiaden výraznejší projekt, ktorý by programovo aspoň ako tak napomohol túto situáciu zlepšiť.

Kam toto všetko povedie, tá naša masová kultúra a masový vkus? Usmievame sa na seba oslepení komerčným masovým vkusom a v rukách s Harry Potterom. Keby starý dobrý pán Guttenberg dnes žil a začal by kalkulovať, bol by nanajvýš spokojný. Keby začal rozmýšľať, bol by zhrozený.

(Domino efekt 30/2007, s. 42-43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs