Pojem „solidarita“ možno odvodiť od soliduum, t. j. niečo, čo je pevne spojené, akýsi pevný základ. Alebo tiež od solidare, spájať. Slovo solidum používali rímski právnici na označenie vzájomného záväzku dlžníkov, ktorí ručili každý za všetkých (in solidum), čím vyjadrovali istý druh vzájomnosti.
Termín solidarity sa začal používať v 19. storočí v kontexte prírodných vied. Bola to „solidarita“ vzájomne prepojených funkcií častí či orgánov, ktoré vytvárajú jeden celok živého organizmu.
Táto súčinnosť vo fyziologickej oblasti sa čoskoro premietla aj do sociálnej sféry: aj v spoločnosti ako v živom spoločenskom organizme je „solidárna“ súčinnosť jednotlivcov a ich individuálnych činností. Takáto solidarita v zmysle súčinnosti bola zároveň chápaná ako podmienka rozvoja spoločnosti.
Svedomie a mravná zodpovednosť
Solidarita sa postupne stala nielen vyjadrením vzájomnosti, spolupatričnosti a súčinnosti, ale aj znakom postoja človeka, morálnej kvality jednotlivca. Premietla sa do roviny politickej a zákonnej (sociálna politika) i morálnej.
Preto mohol nemecký politický teoretik Bernhard Sutor v Politickej etike napísať, že pre slobodnú a demokratickú spoločnosť „je solidarita nad rámec zákona podstatná“. Alebo poľský filozof a teológ Józef Tischner v Etike solidarity, že „etika solidarity chce byť etikou svedomia“. Solidarita tak v konečnom dôsledku poukazuje na mravnú zodpovednosť.
Empatia
Aristoteles učil, že dráma ako javisková forma pôsobí na diváka – v dôsledku vcítenia sa do deja – katarzne. Pojem vcítenia sa bol používaný dlhý čas práve takto, teda vo vzťahu k estetickému zážitku.
Náznaky prechodu aj do roviny medziľudských vzťahov boli až omnoho neskôr v niektorých psychologických odvetviach. Až napokon Freud prišiel s obmenou aristotelovskej katarzie. Hovoril o schopnosti vžiť sa do situácie druhého, aby sme porozumeli, čo prežíva.
Časom sa v tomto zmysle začal používať termín empatie. Americký psychológ Carl Rogers svojho času pripomenul, že túto schopnosť v praxi opomíname a že citlivé vnímanie druhého človeka je v dnešnom svete zriedkavé a vzácne. Podľa Rogersa je však dôležité, že empatia eliminuje odcudzenie. Ako napísal v knihe Spôsob bytia, „aspoň na okamih sa jej adresát cíti byť neoddeliteľnou súčasťou ľudského rodu“.
Ľudskosť
Filozof Karl Popper nám pripomína, že z ľudského utrpenia vychádza priama výzva na pomoc, pričom táto výzva je morálnou výzvou. Tak dnes opäť objavujeme naliehavosť slov francúzskeho filozofa Emmanuela Lévinasa: „Mať jasno v otázke, či je spoločnosť v bežnom zmysle slova výsledkom zásady, že človek je človeku vlkom, alebo zásady, že človek je pre človeka, je nesmierne dôležité.“
Toto všetko vidíme dnes vďaka empatii, ľudskosti a solidárnej pomoci utečencom z Ukrajiny. Dobrovoľníci, mimovládne organizácie a všetci ľudia dobrej vôle im dávajú pocítiť spolupatričnosť a vracajú im pocit človečenstva. Pocit, že sú súčasťou ľudského rodu. Ten pocit, ktorý im zločinci Putin a Lavrov chceli natrvalo vziať.