Homo sovieticus stále žije

 
S filozofmi Alexandrom Zinovievom a Józefom Tischnerom môžeme povedať, že homo sovieticus je zotročený klient komunizmu, ktorý sa živil výlučne tým, čo mu ponúkal komunistický režim.

Tischner v jednom zo svojich článkov pripomenul, že totalitný režim rôznymi mechanizmami udržiaval svojich občanov v silnej závislosti od režimu. Prispôsobený homo sovieticus v tejto vnútorne osvojenej závislosti očakával naplnenie svojich potrieb a očakávaní.

„Žiť v komunizme znamenalo stáť v dave pred komunistickým jarmočným šiatrom, v ktorom sa predávalo trochu viac tovaru a veľa sľubov,“ pripomína Tischner. „Porážka komunizmu znamená, že šiator sa zrútil. … Znamená však zrútenie stánku, že sa zmenili zákazníci pred kioskom?“

Homo sovieticus si do nových podmienok preniesol starú závislosť: očakáva a vyžaduje od nových reprezentantov moci, aby – podobne ako predtým komunisti – uspokojili jeho potreby. So svojimi potrebami a túžbami vstúpil zo starého otroctva do nového, ktoré si teraz už udržiava sám. Takto uskutočňuje novodobý útek pred slobodou. Uprostred neistoty je vďačný tým, ktorí mu ukážu na vinníkov za jeho stratený svet a nové neistoty. Tým, čo ho od tohto nepríjemného pocitu iluzórne oslobodzujú a navodia mu aspoň tento iluzórny pocit istoty naplnenia jeho túžob, nádejí a potrieb.

Zaklínadlom v socializme bol sociálny pôvod, ktorý bolo treba písať takmer do všetkých žiadostí a formulárov. Homo sovieticus sa naučil, že je potrebné pochádzať z ľudu a že robotnícky pôvod stojí na piedestáli nad všetkým iným. Nik nevedel, čo to znamená, ale každý sa naučil, že je potrebné hlásiť sa k robotníckemu pôvodu, i keď v rodine nemal nijakého robotníka. Mať robotnícky pôvod, teda pochádzať z ľudu, znamenalo mať príležitosť na privilegované miesto. Takýto pôvod bol vstupom aj do neomylnosti v spoločenských otázkach.

V nových podmienkach však homo sovieticus stratil túto záruku. Sociálny pôvod už prestal byť zárukou predurčenosti, kariéry a neomylnosti. Homo sovieticus sa tak ocitol v ďalšej prázdnote a neistote: už nepatril nikam, nemal nijaký spoločensky významný pôvod, ktorý by mu dával aspoň základné istoty a záruky. Tieto záruky mu na čas síce nahradí členstvo v najsilnejšej strane, alebo aspoň blízkosť k nej, no je to len dočasne.

Keď stojí pred otázkou, ktorým politikom dá svoj hlas, zvolí si princíp stotožnenia a odvety. Stotožnenia sa s tými, čo mu predhodia obraz vinníkov a nepriateľov. A odvety za svoju prázdnotu, novú krivdu, strach zo straty práce atď. Princíp odvety bude riadiť všetky jeho postoje. Rozlišovacím kritériom nie je spravodlivosť, zodpovednosť, morálka, či pravidlá demokracie. Nie spoločné, všeobecné dobro, ale subjektívny záujem. Ako upozorňuje Tischner, „homo sovieticus nepozná rozdiel medzi osobným záujmom a spoločným dobrom. Preto môže podpáliť katedrálu, len aby si na tom ohni usmažil praženicu.“

Neomylná moc v minulosti zastrešovala ideologický monológ a chránila obyvateľov pred nákazou dialógu. Homo sovieticus sa naučil počúvať monológ a neviesť dialóg. V nových podmienkach tak dialógu nerozumie, rozumie iba tomu, keď mu niekto tak ako v minulosti povie, čo a ako, keď mu povie, kto je zlý a kto dobrý, kto mu škodí a kto mu chce dobre. Rozumie tomu, kto ho oslobodzuje od nárokov myslenia i záťaže viesť či počúvať dialóg.

Zdalo by sa, že tri desaťročia po páde komunistického režimu sú takéto úvahy už prekonané a neaktuálne. Lenže ono to tak nie je. Pretože homo sovieticus je mentalita, nie nevyhnutne veková kategória.

Aj preto, keď sa v našich slovenských reáliách objaví vyšinutý blázon rétorikou pripomínajúci časy stalinskej či husákovskej rétoriky, homo sovieticus má svoju novú hviezdu. Tá predošlá zhasína, no je tu nová. Ten, čo velebí komunistických diktátorov a búši proti Západu, vie, že konečne zaujal, že má svoje publikum a tí ostatní mu môžu byť ukradnutí. Je to jeho póza, inak by nikoho nezaujímal. A on to vie.

Zakomplexovaný, argumentačne neschopný, s primitívnym slovníkom a triednym bojom, alibi a komparz smeráckych oligarchov. No v tejto vyšinutej póze frajer, ktorý sa vyžíva v tom, že provokuje, lebo iné nevie. Bude však zbierať body od roztrúsených homo sovieticus. Tých mladších, čo sa radi ukazujú v tričku s el Che i tých starších, čo z času na čas dajú o sebe vedieť a odhalia nejakú pamätnú tabuľu kadejakým Biľakom či Pješčakom. Lebo aj oni, pamätníci zašlých čias, potrebujú symboly. Potrebujú miesta, kde sa budú stretávať a spomínať na svoj stratený svet. Miesta, kde svoje nostalgické povzdychy ukončia zaťatými päsťami a nadávaním na demokraciu, ktorá im vzala ich prvomájové sprievody, známosti na národných výboroch a lacné dovolenky pri Balatone. Potrebujú miesta, kam budú prichádzať, kým ešte vládzu. Symboly, pri ktorých spoločne spomínajú, kým im ešte pamäť slúži a skôr než im sluch vypovie službu. A hrdinu, bojovníka, v ktorom sa vidia a ktorý im stelesňuje ich mladícke roky.

Ešte raz: homo sovieticus je primárne mentalita s návykmi, spôsobmi i slovníkom zodpovedajúcimi minulosti, nie nutne veková kategória.

Kým sa však šíri hrubnutie a vulgarizovanie politiky, najviac z toho ťažia práve kadejakí Ficovia, Blahovia i kotleby. O to viac je nutná dôveryhodná a perspektívna demokratická alternatíva, hodnotová, programová a personálna, schopná osloviť širšie publikum a vykázať takéto úchylky na okraj bez deštruktívneho vplyvu na demokraciu.

Print Friendly
Marián Balázs