Počas komunistického režimu bolo v Československu popravených vyše dvesto politických väzňov. Niekoľko stoviek ďalších bolo umučených v táboroch, vo väzniciach, či v uránových baniach. Viac ako tristo občanov bolo zabitých pri pokuse ujsť cez hranice a žiť v slobodnom svete. Vyše 250-tisíc osôb bolo odsúdených v politických procesoch. Tí si spolu odsedeli približne jeden milión rokov. Na nútené práce v pracovných táboroch bolo odsúdených zhruba 40-tisíc ľudí. Popritom bola bežná aj mimosúdna represia. Z Československa emigrovalo vyše milión tristotisíc Čechov a Slovákov.
Hoci v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch monsterprocesy už neboli na dennom poriadku, politické procesy pokračovali, podobne aj brutalita Štátnej bezpečnosti. Svedčia o tom prípady vraždy Přemysla Coufala i Štefana Poláka, proces s Nitranmi v kauze Cervanová, či procesy s mnohými kňazmi a aktivistami. Pritom až do pádu režimu bolo množstvo ľudí sledovaných Štátnou bezpečnosťou a jej spolupracovníkmi, tisícom ľudí bolo bránené vykonávať zodpovedajúce povolanie alebo študovať, slobodne cestovať či slobodne sa vzdelávať. V krajine obkolesenej ostnatými drôtmi však mnohí, slobodní v neslobodnom svete, zápasili za slobodu a udržiavali nádej.
Na Slovensku sa vytvára ilúzia, akoby jediným momentom odporu bola sviečková manifestácia 25. marca 1988. Tá bola nepochybne prelomová a najzávažnejšia. Lenže bola tu aj iniciatíva Bratislava nahlas, ktorá bola z hľadiska profesijnej perspektívy pre niektorých jej aktivistov a signatárov ešte riskantnejšia. A boli tu protesty proti zatknutiu tzv. bratislavskej päťky. A predovšetkým demonštrácia vyše dvesto študentov na Mierovom námestí v Bratislave 16. novembra 1989. Policajti ich obkľúčili, aby nemohli uniknúť. Na záver protestného zhromaždenia zaspievali hymnu a potom sa presúvali na nábrežie Dunaja a skandovali heslá: My chceme slobodu! Dialóg! Pred ministerstvom školstva sprievod zastal v obkľúčení polície a študenti sa dožadovali rozhovoru so zástupcami ministerstva. Pred budovu nečakane prišiel Gejza Šlapka, člen ÚV KSS, ktorý si musel vypočuť kritické otázky študentov ústami ich „hovorkyne“. Hoci bol tento protest neporovnateľne menší než ten zlomový v Prahe o deň neskôr, bol to mimoriadny prejav odvahy a statočnosti, slobody i nádeje. Študenti vzali na seba obrovské riziko. Na tento protest, ktorý zostal v tieni udalostí zo 17. novembra i v tieni spomienok na sviečkovú manifestáciu, však neslobodno zabudnúť. Dejinná pamäť nemá byť selektívna. Selektívnu pamäť vždy populisticky zneužívajú politici – samozrejme vo svoj prospech.
Odvahu vysloviť „nahlas“, že kráľ je nahý, že žijeme životy iných a nie svoj, že strácame svoju tvár, že deti vychovávame v dvojtvárnej morálke, je vždy najskôr výkrikom hŕstky ľudí, – v očiach vládnucich, ale aj ovládaných – skupinky naivných čudákov. Iba vďaka tomu, že sa nevzdávajú, že veria v to, čo hovoria a činia, získavajú širšiu podporu na zmenu.
(SME, 22. 10. 2009)