Hovoriť nahlas a „nebezpečne“

Tak ako nájdeme filozofov,  ktorých myslenie bolo hlboko dotknuté osvienčimskou tragédiou, tak aj v teológii nachádzame dva smery, ktoré sú hlboko dotknuté cudzím utrpením a ktoré vychádzajú z reflexie samým sebou nezavineného utrpenia: európsku politickú teológiu a latinskoamerickú teológiu oslobodenia. V Európe ostnaté drôty Osvienčimu a Gulagu spochybnili dovtedajšiu nevinnú a nie nebezpečnú teologickú i filozofickú reč. Krutá dejinná skúsenosť koncentračných a pracovných táborov viedla niektorých teológov k prehodnoteniu dovtedajšieho myslenia, k premene reči o Bohu i človeku, reči o dejinách a podobne, čo vyústilo do novej myšlienkovej línie. Miera a sila tragédií a utrpení dvadsiateho storočia sa k nám však naďalej prihovára ako výzva. Teológ i filozof dnes stoja pred náročnou úlohou: odpovedať na základné a kľúčové otázky človeka, nie však doterajším, tradičným spôsobom, ale novým, dotknutým bolesťami dejín, ale zároveň i reflexiou nad dnešným, moderným svetom.

Ľudské dejiny sme až pridlho vnímali ako dejiny víťazov; po skúsenostiach ostnatých drôtov, ale aj po balkánskych i mnohých podobných skúsenostiach ich musíme omnoho viac vnímať ako dejiny porazených, ako príbeh utrpenia. Osvienčim neznamenal koniec teológie ani koniec filozofie; znamenal spochybnenie nevinnej teologickej reči a radikalizovanie teologických i filozofických otázok. Otázka človeka a jeho sveta zostáva otvorená. Osvienčim nespochybnil Boha, ale človeka.

Ak v dávnej hebrejskej kultúre jeden z najväčších učiteľov múdrosti, Ezechiel pri pohľade na ľudské kosti povedal, že kosti nevinne trpiacich a utláčaných raz vezmú na seba telo a prehovoria, potom dnes môžeme povedať: utrpenie obetí dejín hovorí nahlas, volá k solidarite a obviňuje zodpovedných za cudzie utrpenie. Krv mýtického Ábela volá aj dnes – spojená s krvou trpiacich za ostnatými drôtmi, s krvou obetí totalitných režimov, s bolesťami obetí minulej i dnešnej justičnej i politickej svojvôle.

Hoci pred pamiatkou obetí musíme pokorne zmĺknuť, toto úctivé ticho musí viesť k hlasnej reči, znepokojujúcej a „nebezpečnej“. To sa však týka postojov voči každému šliapaniu po dôstojnosti človeka a jeho právach, voči každému utrpeniu znevažovaných – všade tam, kde spravodlivosť stojí bezradne a bezmocne pred dverami moci, pred politickou i justičnou svojvôľou, všade, kde sa niekdajšie obete streľby na hraniciach dnes bagatelizujú, všade, kde niet základnej miery slušnosti, kde sa grobiansky rozdúchava nenávisť voči inému národu a inej národnosti, kde sa etika podriaďuje ekonomickým silám a tak ďalej. Pretože všade tam spoločnosť speje k úpadku s ďalekosiahlymi dôsledkami, hoci si to nepripustíme, lebo sa máme v celku dobre.

(SME, 19. 6. 2008, s. 36)