Juraj Široký v službách ŠtB

 

V štruktúrach Štátnej bezpečnosti (ŠtB) bola kontrarozviedka zameraná na boj proti tzv. vnútornému nepriateľovi, t. j. proti nepohodlným osobám a kritikom socialistického režimu. Fungovala pod hlavičkou II., X. a XII. Správy Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). ZNB bola zložkou Štátnej bezpečnosti.

Rozviedka (tzv. I. Správa ZNB) bola zasa zameraná na zahraničie. Slúžila najmä ako predvoj KGB a v prospech politických a ideologických záujmov Sovietskeho zväzu.

Otec aj strýko v ŠtB

Ondrej Široký, strýko Juraja Širokého, vstúpil do Komunistickej strany v roku 1948. Od augusta 1966 do konca roku 1968 pôsobil ako náčelník oddelenia ŠtB v Čiernej nad Tisou. Od januára 1969 do konca apríla 1969 pôsobil ako náčelník III. odboru kontrarozviedky Hlavnej správy ŠtB v Bratislave.

Brat Ondreja Širokého, Juraj Široký st. vstúpil po vojne do Zboru národnej bezpečnosti. Aby si zabezpečil kariérny postup, zároveň vstúpil aj do KSČ. V ŠtB začínal ako obyčajný referent, no zakrátko už pôsobil v „sledovačke“. V rokoch krutých represií a politických procesov Juraj Široký st. kariérne stúpal. V roku 1955 pôsobil už ako okresný náčelník ŠtB v Levoči.

Ako spoľahlivý káder komunistického režimu a ŠtB absolvoval polročný kurz na Vysokej škole F. E. Džeržinského v Moskve (škola pre príslušníkov KBG, poprípade aj pre členov tajných služieb iných komunistických krajín). Od roku 1966 pôsobil na Správe ŠtB v Košiciach. O tri roky neskôr už mal hodnosť kapitána.

V roku 1969 bol prevelený do rozviedky. Pol roka pôsobil ako eštebák vo Viedni pod krytím ministerstva zahraničných vecí. V roku 1972 bol „služobne“ v Sýrii, Libanone a Iraku. V decembri 1975 bol normalizátor Juraj Široký st. s krycím menom Šiška prevelený do Prahy. Od roku 1976 pôsobil na rezidentúre ŠtB v Havane. V roku 1980 odišiel do dôchodku s hodnosťou majora.

Agilný komunista

Juraj Široký ml. bol v pionierskej organizácii odmenený vyznamenaním Mladý budovateľ. Ako člen Socialistického zväzu mládeže navštevoval ateistický krúžok. V rokoch 1973-1978 študoval na Strojníckej fakulte Vysokej škole technickej v Košiciach. Po štúdiách nastúpil do projektovej organizácie Stavoprojekt v Košiciach.

V júni a auguste 1978 absolvoval päť náborových pohovorov s príslušníkmi ŠtB. V auguste 1978 požiadal o vstup do zložiek ŠtB. „Vzhľadom na to, že mi otec dôkladne vysvetlil nutnosť vstupu spojeneckých armád varšavskej zmluvy, nezúčastnil som sa žiadnych podujatí, ktoré sa v tom období organizovali pod vedením pravice,“ uviedol o okupácii Československa. V žiadosti okrem iného tiež uviedol, že chce „aktívne bojovať proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi“. Požiadal o zaradenie do rozviedky, v ktorej v tom čase pôsobil aj jeho otec.

V zázname o pohovoroch, ktorý 30. augusta 1978 podpísal podplukovník Michal Ujvári, sa o. i. uvádza, že „žije a koná v duchu vedeckého svetového názoru, socialistického vlastenectva a proletárskeho internacionalizmu“ a „má správne marxisticko-leninské názory a postoje“.

V rodinných stopách

Do služieb bol prijatý po skončení vojenskej služby, v septembri 1979, ako príslušník s osobným evidenčným číslom 196 592. V slávnostnej prísahe sa zaviazal „rozhodne bojovať proti nepriateľom ZSSR a ostatných spojeneckých socialistických krajín“.

Po absolvovaní Dôstojníckej školy I. Správy ZNB bol pod krycím menom Belan pridelený do 52. odboru Hlavnej správy rozviedky. Bol to tzv. odbor politickej rozviedky pre Latinskú Ameriku, Kanadu a Spojené štáty. Zjavne zavážilo eštebácke rodinné zázemie, pretože po španielsky ani portugalsky vôbec nevedel a z angličtiny ovládal len základy. V Prahe sa podieľal na riadení washingtonskej rezidentúry ŠtB.

V roku 1983 absolvoval kurz marxizmu-leninizmu na Vysokej škole politickej ÚV KSČ v Prahe. Bol prevelený do Washingtonu, kde sa v rozviednej funkcii staršieho referenta špecialistu podieľal na politickej koordinácii rezidentúry ŠtB. Oficiálne vystupoval ako 2. tajomník veľvyslanca ČSSR pre kultúrnu oblasť. V pohodlí veľvyslanectva vytváral akési ideologické zázemie pre prvú líniu eštebákov-rozviedčikov, t. j. špiónov. Politicky vyhodnocoval informácie terénnych rozviedčikov a posielal ich do centrály ŠtB v Prahe. Prepracoval sa na zástupcu rezidenta a mal hodnosť kapitána.

Tzv. rezidentúry boli pobočkami ŠtB pôsobiacimi pod krytím československých veľvyslanectiev. Pre československý režim boli z tohto hľadiska najdôležitejšie veľvyslanectvá v Bonne, Paríži, Londýne a Washingtone.

Tzv. legalizačným úradom pracovníkov zložiek ŠtB v rezidentúrach bolo ministerstvo zahraničných vecí, čo v praxi znamenalo, že príslušníci ŠtB pôsobili v zahraničí akoby zamestnanci československého ministerstva zahraničia.

Donášal na vlastnú matku

Široký informoval svojich nadriadených aj o korešpondencii svojej matky a v rámci toho „nabonzoval“ aj matkinho brata.

„Moja matka Gabriela Široká udržuje písomný styk so svojím strýkom (Albertom Ferdinandom, ktorý žil v USA, pozn. mb) (…). Tento styk bol nadviazaný asi pred 2 rokmi na podnet matkynho brata Ladislava Vargu, bytom Dlhá Ves, okr. Rožňava,“ uviedol v správe z 5. augusta 1987 Široký (gramatická chyba je presnou citáciou z uvedenej správy, pozn. mb).

Široký dostal počas svojej kariéry v ŠtB popri riadnej mzde viac ráz aj ďalšiu finančnú odmenu, celkovo vyše 15 tisíc korún. Napríklad v januári 1988 dostal odmenu dvetisíc korún „za pomoc sovietskym priateľom“. V roku 1980 dostal náborový príspevok vo výške päťtisíc korún.

V roku 1990 bol po zrušení ŠtB a zmenách bezpečnostných štruktúr prepustený zo služby. Voči prepusteniu sa odvolal, chcel zotrvať v spravodajských službách. Ján Langoš ako vtedajší federálny minister vnútra jeho žiadosti nevyhovel.

Juraj Široký ešte v roku 2009 na súdnom pojednávaní v spore s Petrom Šťastným svoju minulosť spojenú s ŠtB popieral. „Všetko čo som vo svojom živote v minulosti aj v súčasnosti urobil, sa nikdy nepriečilo zásadám slušnosti,“ uviedol Široký po tom, čo bola zverejnená kópia jeho personálneho spisu.

 
 

 

Kauzy spájané s menom Juraja Širokého

Investičné fondy

V minulosti pôsobil v orgánoch viac ako štyridsiatich spoločností. Istý čas prostredníctvom spoločnosti Perex ovládal denník Pravda. V orgánoch spoločnosti Plastika bol napríklad aj s Ľubomírom Jahnátkom. Počas prvej vlády Roberta Fica mal vplyv najmä v rezorte hospodárstva. Má byť jedným z najvplyvnejších ľudí v pozadí Smeru.

V minulosti sa meno Juraja Širokého najviac spájalo s kauzou tunelovania Harvardských investičných fondov. Viktor Kožený, trestne stíhaný v kauze, obvinil Širokého, že rozkradol značnú časť harvardského majetku vo výške viac ako sto miliónov dolárov.

Ďalšie podozrenie spájané s osobou Juraja Širokého sa spája s presunom finančných prostriedkov a akcií z českých fondov do slovenských firiem ovládaných Druhou strategickou, ktorej členom predstavenstva bol aj Juraj Široký. Podľa likvidátora Harvardského priemyselného holdingu Zdeňka Častorála bolo z prostriedkov tohto holdingu presunuté na Slovensko 50 miliónov dolárov.

Pochybné pôžičky

Koncom deväťdesiatych rokov jedna z firiem Juraja Širokého poskytla Slovenskému hokejovému zväzu pôžičku vo výške 3,5 milióna korún s 24-percentným úrokom. V roku 2001 mal však hokejový zväz požičať Širokého Harvardskej investičnej spoločnosti milión korún bezúročne. Zmluvu za hokejový zväz podpísal vtedajší generálny sekretár Igor Nemeček. Bolo to v čase, keď bola uvedená firma v likvidácii. Jeden milión mal zväz požičať aj Slovanu Bratislava.

Miliónový schodok

V roku 2004 ministerstvo financií zistilo v účtovníctve hokejového zväzu schodok 35 miliónov korún.

Škandalózna rekonštrukcia zimného štadióna

V roku 2006 Široký ako šéf slovenského hokeja hovoril o výstavbe nového hokejového štadióna a tvrdil, že s financovaním nebudú problémy, pretože zväz už má niekoľko ponúk. Nakoniec sa však financie na novú halu „nenašli“ a pristúpilo sa k rekonštrukcii starého štadióna v centre Bratislavy. Presne toho štadióna, v ktorého tesnej blízkosti mal Široký dosah na nezastavané pozemky.

Z kontroly NKÚ v roku 2011 vyplýva, že pri príprave a realizácii rekonštrukcie zimného štadióna neboli dodržané viaceré všeobecne záväzné právne predpisy, pri výbere zmluvných dodávateľov aj zhotoviteľa stavebných prác bol porušený zákon o verejnom obstarávaní, s financiami sa narábalo nehospodárne a rekonštrukcia zimného štadióna sa predražila o viac ako 90 percent. Po niekoľkonásobných výmenách pozemkov mesto Bratislava prišlo o stovky miliónov korún. Z kšeftov okolo rekonštrukcie štadióna i stavby hotela najviac získal Široký a hokejový Slovan na čele so Širokým a Krajčim.

Akciová spoločnosť Arena 2011 ako dcérska spoločnosť hokejového zväzu dostala počas prvej vlády Roberta Fica dotáciu 200 miliónov korún na projektovú dokumentáciu – na neexistujúcu multifunkčnú halu. V orgánoch akciovky boli Juraj Široký, Jozef Golonka či Dárius Rusnák.

Luxusný hotel – porušovanie a ignorovanie zákonov

V susedstve štadióna stojí luxusný hotel, ktorého vlastníkom je spoločnosť Tehelné pole. Pôvodne v nej malo Mesto Bratislava 40 percentný podiel, druhým akcionárom bola spoločnosť TP Slovan, v ktorej väčšinový podiel majú firmy Juraja Širokého. Akciovka Tehelné pole ako investor a Váhostav-SK ako zhotoviteľ začali v januári 2010 hotel stavať načierno, bez stavebného povolenia. Okrem toho akciovka Tehelné pole nedodržala zmluvu a na výstavbu so štadiónom spoločných prístupových a obslužných ciest neprispela. Predsedom predstavenstva spoločnosti Tehelné pole je Maroš Krajči, generálny manažér hokejového klubu Slovan Bratislava.

Spoločnosť Tehelné pole dostala na stavbu hotela od Privatbanky, ktorú kontroluje finančná skupina Penta, úver 5,3 milióna eur. V roku 2011 bol hotel založený v prospech Privatbanky. V období prvej vlády Roberta Fica bola Penta prepojená so Širokým vo viacerých biznisoch.

V roku 2012, teda ešte v čase primátora Milana Ftáčnika, kúpil Široký od Mesta Bratislava akcie hotela i pozemkov pod ním v podstate za symbolickú sumu.

 

 
(globalmagazin.sk, 6. apríla 2015)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs