Keď nemožno mlčať

Prípad Hedvigy Malinovej je nepochybne lakmusovým papierikom našej novodobej slobody a demokracie. Nie však jediným. Pri odovzdávaní Ceny Jána Langoša Dalajlámovi bolo opodstatnené hovoriť o slobode a demokracii a o jej pošľapávaní. No je nepoctivé spomenúť prípad Hedvigy ako jediný a opäť ho vyňať z radu najzávažnejších káuz.

Akoby zavlečenie prezidentovho syna, Michala Kováča ml., a vražda Róberta Remiáša už vybledli. Akoby neexistovala kauza Cervanová, ktorá je dnes už skôr kauzou odsúdených Nitranov. Tí po celý ich zničený život zostanú pred širokou verejnosťou páchateľmi toho najbrutálnejšieho zločinu, hoci s vraždou tejto medičky preukázateľne nemali nič spoločné. A intelektuálne elity sa tvária, akoby tento problém neexistoval.

Zavlečenie prezidentovho syna za účasti štátnych orgánov bolo a vždy zostane bezprecedentným pošliapaním slobody. Vďaka Róbertovi Remiášovi sme sa o zavlečení dozvedeli gro pravdy a kľúčový svedok prežil pohon moci. On však za to zaplatil svojím životom. Nemožno samozrejme zľahčovať situáciu a príbeh Hedvigy, o to viac, že mocenské sily s ňou od začiatku hrajú krutú hru. Zakaždým nám ktosi chce nahovoriť, že vážne veci sa dejú samé: kedysi údajný samoúnos, samovýbuch a dnes samouhryznutie a samozranenie. A zakaždým miesto spravodlivosti očierňovanie obetí. Ani v čase kauzy Hedvigy a neslýchaného lekárskeho posudku však uvedené príbehy nemožno nechať vyblednúť, nemožno o nich mlčať.

Pred niekoľkými dňami zomrela Viera Vozárová, rod. Zimáková. Žena, ktorá bola odsúdená v prípade vraždy medičky Cervanovej, hoci ona sama dokázala, že v danom čase sa nenachádzala ani len v blízkosti Bratislavy, ale so spolužiakmi na splave Hronu. Ich svedectvá neboli vôbec akceptované. Jej výsluchy boli plné psychického a fyzického násilia. Pravidelne ju brali do väzby a oddeľovali od niekoľkomesačného dieťaťa.

Nátlakom, ponižovaním a hrozbou, že svoje dieťa už nikdy neuvidí, ju zlomili k nepravdivej svedeckej výpovedi proti nevinným Nitranom. Keď ju odvolala, odsúdili ju na dva a pol roka. Keď sa prechádzala po väzenskom dvore, ženy po nej hádzali kovové nádoby. Po rokoch na to spomínala s pokojom a odpustením. Po návrate z väzenia si ako zubárka nemohla nájsť zamestnanie, pracovala ako robotníčka a až po dlhom čase sa mohla vrátiť k svojej profesii. Nesmela vidieť svoju dcéru a až po šestnástich rokoch stretnutie s ňou bolo jedným z najkrajších okamihov jej života. Pred niekoľkými rokmi dala podnet na súd a žiadala otvoriť prípad. Márne. Ruka ruku myla a myje. Jej príbeh ukončila vážna choroba a smrť.

Hovoriť o tom, že totalitný režim jej zničil život, by bolo nedôsledné. Boli to konkrétni vyšetrovatelia a sudcovia, ktorí za to nesú zodpovednosť. A ani dnešná pochybná justícia jej neumožnila očistiť svoje meno. Napriek krutému údelu bola plná pozitívnej energie, odvahy k životu a lásky k ľuďom. Aj jej príbeh nám pripomína nutnosť dejinnej pamäti. A tá podobne ako spravodlivosť nesmie byť selektívna.

(SME, 25. 9. 2009)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs