Keď sa víťazi správajú ako rozmaznaní a nevychovaní fagani na detskom ihrisku. Lebo na viac nemajú

 
Dnes vidíme politických víťazov, ktorým „bez uceleného politického programu zostáva len odhodlanie zničiť nepriateľov“, napísal  v apríli minulého roku britský novinár Nick Cohen v článku pre magazín Standpoint.

Uvažoval v ňom najmä o správaní trumpovského či probrexitovského typu politikov a politických víťazov. Takíto politici sa ako rozmaznaní fagani na detskom ihrisku vytešujú z dehonestujúcich prezývok na adresu svojich kritikov.

V čase, keď Cohen písal predmetný článok, sme si nemysleli, že po voľbách budeme podobnému problému, podobnej deformácii demokracie a politickej kultúry opäť čeliť aj my. Dnes však máme práve takýto typ politického víťaza a sme svedkami podobného správania. To, čo sme si mysleli, že nás obíde, nás neobišlo. Naopak, opäť vidíme tú najprimitívnejšiu komunikáciu, pokrytectvo, útoky a cynizmus. Politika zmeny sa skončila skôr, než by sa vôbec začala.

Preto azda nezaškodí pripomenúť si uvedený text britského novinára a všimnúť si niektoré paralely s naším dnešným slovenským kontextom.

Podľa Nicka Cohena má uvedený typ politikov a politických víťazov pocit, že aj po víťazstve zostávajú obeťami neprajníkov či nejakých mocných síl. Tak je potom „v ich boji proti skutočným i zmysleným elitám ospravedlniteľné použitie akýchkoľvek taktických prostriedkov“. Môžu klamať a podvádzať, podnecovať online útoky proti svojim kritikom a sú ochotní uchyľovať sa k verbálnemu násiliu.

Je však zarážajúce, že nevhodné správanie takýchto politikov u mnohých ich priaznivcov neplodí odmietnutie, ale naopak zmierlivý súhlas. Žiadne väčšie pobúrenie.

No ak s takýmto politikom, resp. s jeho správaním nesúhlasíte, ste zlomyseľní. Nesúhlas s ním je dôkazom vášho osobného zlyhania, ba dokonca až viny. Prípadne poplatnosti niekomu ešte horšiemu.

Dnešný populizmus zľava i sprava sa tak posúva k modernému extrémizmu a sprisahaneckému videniu sveta. Takíto politici „bojujú v kultúrnych vojnách, a to by nemohli bez nepriateľov“. Každý politický spor personalizujú.

Už nejde o dialóg konkurenčných či súperiacich argumentov a pohľadov na svet. Očierňovanie, zákernosť, pokrytectvo podvodníkov a demagógov, ktorí „dávajú prednosť užitočným lžiam pred nepohodlnou pravdou“, priam vytrženie z online útokov a urážania druhých – to nie sú náhodné črty populistov. „Nemožno ich odbiť s tým, že sú síce nevhodnými, no predsa len nepodstatnými či triviálnymi produktmi nadšenia ich priaznivcov.“

Lenže „štandardné námietky proti demagogickému hlásaniu sprisahaneckých predstáv sú síce pravdivé, ale populisti sa s nimi až príliš ľahko vyrovnávajú“.

Ani Nick Cohen nepozná riešenie, ako prelomiť silný vplyv takýchto populistov populizmu na značnú časť voličov. Pripomína však poučku, že „populistov nemožno poraziť populistickými metódami“. K skutočnému zlomu by podľa neho mohlo viesť vytrvalé spochybňovanie a demaskovanie ich populistickej a sprisahaneckej politiky. Zároveň je presvedčený, že odpoveď na sprisahanecký populizmus „spočíva v zlepšovaní kvality života bežných ľudí“.

Uvedený typ politikov sa rád odvoláva na „obyčajných ľudí“. Azda aj preto „v brexitovej Británii, v Trumpovej Amerike i vo východnej Európe nastala nutnosť neúnavne sa zameriavať na skutočné dopady populizmu na ľudí“. A to „nielen na ekonomické, ale aj na psychologické dôsledky“ toho, že cynikom a fanatikom je umožnené získať moc a v nebezpečnej miere rozdeľovať krajinu.

Týmto úvahám písaným v čase, keď sme si mysleli, že nás sa už v takej miere týkať nebudú, dáva náš dnešný slovenský kontext opäť raz za pravdu.

 

Print Friendly
Marián Balázs