Diktátor Mugabe posiela olympijských športovcov Zimbabwe do basy, pretože nesplnili jeho nereálne očakávania. Podobný osud čaká zrejme aj olympionikov Severnej Kórey.
Medzinárodný olympijský výbor, ale aj národné olympijské výbory demokratických krajín by mali hlasno protestovať, no namiesto toho mlčia. Zbabelo mlčí aj Slovenský olympijský výbor.
Šport je výkladnou skriňou každej diktatúry. Aj niekdajšie víťazstvá športovcov z komunistických štátov mali byť dôkazom prednosti socialistického zriadenia a mali aj politický význam. Pre komunistické režimy to bola súčasť boja proti kapitalistickému Západu. Preto sa režim uchyľoval aj k štátom organizovanému dopingu športovcov. V Československu sa to nazývalo „zdokonaľovaním zdravotnej starostlivosti“, alebo tiež „regeneráciou s použitím podporných prostriedkov“. Do takéhoto špecializovaného programu boli zaradení vybraní športovci, ktorí potom pred medzinárodnými súťažami absolvovali kontrolu v špeciálnych, tzv. dopingových laboratóriách, aby bola istota, že prejdú prípadnými dopingovými kontrolami.
Keď sa však predstaviteľom totalitného režimu niečo znepáči, tvrdá ruka režimu dopadne aj na športovcov. Tak napríklad v Československu roku 1950 nepustili hokejových reprezentantov na majstrovstvá sveta do Londýna, kde mali obhajovať titul majstrov sveta. Krátko potom viacerých z nich zatkli a odsúdili. Napríklad legendárny Augustín Bubník dostal štrnásť rokov natvrdo. Hráči slávnej hokejovej generácie skončili na nútených prácach v uránových baniach.
Podobné represie dnes pociťujú na vlastnej koži olympionici zo Zimbabwe či Severnej Kórey. Potom, čo reprezentanti Zimbabwe nezískali v Riu ani jednu medailu, diktátor Mugabe ich nazval krysami a 27 športovcov z 31 dal zatknúť hneď na letisku. Podobný osud zrejme čaká aj na olympionikov Severnej Kórey, ktorí získali menej medailí než očakával ich vodca Kim Čong-Un. Teraz im hrozí väzenie a nútené práce v uránových baniach.
V roku 2010 väzeniu len tak-tak unikli futbaloví reprezentanti Severnej Kórey, ktorí na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike prehrali všetky tri zápasy v skupine. Po prílete domov sa museli podrobiť verejnému hanobeniu, keď museli šesť hodín stáť pred štyrmi stovkami politikov, športovcov a študentov, ktorí ich striedavo kritizovali. Reprezentačný tréner mal skončiť na nútených prácach.
MOV by sa mal postaviť na obranu olympionikov a pohroziť vylúčením Zimbabwe z ďalších olympiád. Podobne by sa malo pohroziť vylúčením tejto krajiny zo všetkých medzinárodných športových súťaží. Ak sa potvrdia represie aj v prípade športovcov Severnej Kórey, podobná reakcia by mala byť smerovaná aj tam.
Mlčanie MOV i jednotlivých národných olympijských výborov vrátane toho nášho je nepochopiteľné. Pred Riom sa v reakciách na pomery v ruskom športe hovorilo aj o potrebe chrániť zdravie športovcov. Teraz po Riu je zdravie, sloboda, ba aj život viacerých športovcov v ohrození. Svet preto nesmie mlčať!
(Aktuálne.sk 6. 9. 2016)