Spojenie európskej dobyvačnej túžby s misionárskou horlivosťou (v pozadí ktorej bolo teologické zdôvodnenie obracania domorodého obyvateľstva na kresťanstvo) a s oddanosťou kráľovi malo nesmierne tragické dôsledky. Ničenie pôvodných kultúr, drancovanie území a zotročovanie a vyhladzovanie domorodých obyvateľov bolo tragédiou, ktorá si vyžiadala niekoľko desiatok miliónov obetí.
V roku 1492 Krištof Kolumbus objavil americký kontinent a tento rok sa uvádza ako počiatok moderného sveta. Európska politika sa niesla v znamení tzv. „orbis christianus“, t. j. bola vedená myšlienkou jednotnej politicko-náboženskej skutočnosti, ktorá bola považovaná za Božiu vôľu. Pápež udelil kráľom Portugalska a Španielska právo napadnúť a podrobiť si všetkých, ktorí ešte nepatria do kresťanského sveta a začleniť ich doň. Znamenalo to však aj požehnanie európskemu obchodu, ktorý s cieľom rozširovať sa vykročil mimo územie starého kontinentu.
Skutočným cieľom dobývania nových území však nebolo rozšírenie kresťanskej ríše, ale bohatstvo. Františkánsky misionár Jeronimo de Mendieta v tom čase napísal, že „keď Španieli prišli na ostrov Hispaniola a na vlastné oči videli, že v krajine je veľa zlata a sú tu ľudia ľahko podmaniteľní a pripravení slúžiť, zamerali sa viac na to, aby rýchlo zbohatli, než aby ich učili viere v Ježiša Krista.“
Kolonializácia a evanjelizovanie
Kolumbus v svojom denníku z prvej plavby píše, že sa považuje za kráľovho vyslanca, aby zistil, ako by mohli byť domorodci „obrátení na našu svätú vieru“. Zároveň však uzavrel zmluvu s panovníkmi Ferdinandom a Izabelou, ktorá mu zaručila prednostné práva na budúce objavy, bohatstvo a rôzne druhy tovaru.
Františkáni zo španielskeho kláštora La Rábida, ktorí boli fascinovaní myšlienkami opáta Joachima da Fiore o novej ére dejín, inšpirovaní učením humanistov a presvedčení admirálom Krištofom Kolumbom prijali jeho veľkolepé plány a na jeho druhej ceste ho sprevádzali ako misionári.
S násilím sa spájajúce kresťanstvo domorodcom zjavovalo krutého a nemilosrdného Boha. No podľa juhoamerického autora zo začiatku 17. storočia Felipeho de Ayalu i mexického historika Miguela Leona Portillu jediní, ktorých domorodci prijali a chválili, boli františkánski misionári, ktorí odsudzovali násilie, žili chudobne ako domorodí ľudia, bývali v chatrčiach ako Indiáni a jedli taký istý pokrm ako oni. Stavali sa proti postupuo kolonizátorov i proti cieľu kolonizátorských plánov. I keď akceptovali španielsku kráľovskú politiku európskej expanzie, odmietali však honbu za bohatstvom i násilie. V konečnom dôsledku však nik z misionárov nespochybnil legitimitu takéhoto systému dobývania nového sveta, ktorý bol však nový iba pre Európanov, v skutočnostzi jestvoval už desaťtisíce rokov.
Teológ Horst von der Bey zdôrazňuje, že „základným úsilím prvých misionárov bolo prebudiť model prvotnej cirkvi k novému životu. V ich očiach sa cirkev v Európe stala dekadentnou a skazenou… Františkáni vycítili renesanciu pôvodných myšlienok rádu a dúfali vo vybudovanie novej cirkvi, takej podobnej prvotnej cirkvi ako je len možné.“
Františkánski misionári Jeronimo de Mendieta a Toribio de Benavente, ktorý bol veľmi obľúbený medzi Aztékmi, zanechali viaceré texty, ktoré svedčia o spôsoboch konania kolonizátorov i prejavoch nesúhlasu misionárov. Otvorene a rázne vystupovali proti tým biskupom a misionárom, ktorí bohatli vďaka vykorisťovaniu Indiánov. Jeronimo de Mendieta hovorí o „šelme chamtivosti“, ktorej kolonizátori prepadli. Celkovo však nedokázali zabrániť tragédiám a ponižovaniam. V latinskoamerickej cirkvi sa až do polovice 18. storočia domorodí obyvatelia a ich potomkovia nesmeli stať kňazmi. Právom sa preto dnes latinskoamerickí teológovia pýtajú, či sa v takejto situácii mohli pokrstení domorodí obyvatelia cítiť v takejto cirkvi doma a či sa v nej mohli cítiť dobre.
Kolonializácia a evanjelizácia kráčali spoločne, čo znamenalo osudnú identifikáciu. Tak ako boli domorodci vydaní napospas španielskym kolonizátorom, boli vydaní napospas aj cirkvi v tom zmysle, že ich jedinou možnosťou bolo prijať kresťanstvo. Duchovné dobývanie kráčalo spolu s vojenským.
Keď v roku 1985 pápež Ján Pavol II. navštívil Peru, zažil pre neho nepríjemnú udalosť, z hľadiska domorodých obyvatľov však veľmi úprimnú. Skupina domorodých obyvateľov z oblasti Ánd mu odovzdala bibliu a Ramiro Reynaga, príslušník kmeňa Quiché, pápežovi povedal: „My, Indiáni Ánd a Ameriky, sme sa rozhodli využiť vašu návštevu, aby sme vám vrátili Bibliu, pretože za posledných päťsto rokov nám nepriniesla ani lásku, ani pokoj, ani spravodlivosť. Prosíme teda, vezmite Bibliu a odovzdajte ju našim utláčateľom, pretože viac než my potrebujú morálne predpisy, ktoré obsahuje. Odvtedy, ako Krištof Kolumbus vystúpil na breh, vnucovali nám kultúru, jazyk, náboženstvo a celý rad európskych hodnôt. Biblia pre nás znamenala integrálnu súčasť koloniálneho systému utláčania; bola ideologickou zbraňou koloniálnej invázie. Španielsky meč, ktorý vo dne napádal a zabíjal telá Indiánov, stal sa v noci krížom útočiacim na indiánsku dušu.“
Kolumbus v okovách
Keď sa františkánski misionári vrátili do Španielska, oznámili kardinálovi Cisnerosovi, čo sa deje na novom území. Preto keď sa Kolumbus roku 1496 vrátil do Španielska, bol obvinený zo zločinov. O dva roky neskôr však poslal z ostrova Hispaniola (dnešné Haiti) do Španielska tristo otrokov. Kardinál Cisneros sa snažil presvedčiť kráľovnú Izabelu, aby Indiánov vrátila späť do ich domovov. Medzitým však už mnohých z nich predali do otroctva, no františkáni ich vyhľadávali a vykupovali, aby ich mohli poslať späť. Keď františkáni Juan de Robles a Juan de Trasierra prišli na Hispaniolu a videli násilie Kolumba a jeho spoločníkov, admirála Kolumba spútali a poslali loďou späť do Španielska. Zaujímavosťou je, že biskup Bartolomé de Las Casas, ktorému azda najviac vďačíme za informácie o týchto dejinách a ktorý zverejnil aj Kolumbov palubný denník, konflikt medzi františkánmi a Kolumbom nespomína, pretože s Kolumbom ho spájalo silné priateľstvo. Kolumbus sa už do Ameriky nevrátil a odňali mu aj funkciu guvernéra. Historik Juan de Trasierra v liste zaslanom do Španielska opisuje spôsob Kolumbovej vlády na novom území ako „vládu pripomínajúcu vládu faraóna“ a veľmi prosí, aby Kolumbovi už nikdy nedovolili vrátiť sa na ostrov Hispaniolu.
Násilná expanzia
Európania sa v Amerike usadili až potom, čo sa zdalo byť nevyhnutným zásobovať a chrániť obchodné stanice, ako aj organizovať využívania surovín pre európske krajiny. Všetky práce vykonávali černošskí a indiánski otroci. Kolonizátori najprv drancovali prírodné produkty, vyvlastnili ich, potom si privlastnili bohatstvá baní, predovšetkým zlato, striebro a vzácne kovy. V 16. storočí juhoamerický biskup Bartolomé de las Casas kritizoval a odsúdil spôsoby kolonizátorov, pre ktorých „sa zlato stalo konečným cieľom a za niekoľko dní chceli nahromadiť bohatstvo“. Drancovanie prírodných zdrojov znamenalo aj značné poškodenie životného prostredia. Tak ako sa využívali ľudské i prírodné zdroje dobytých území v prospech európskeho kontinentu, podobnú úlohu zohrávalo aj náboženstvo, ktoré do starobylých domorodých kultúr implantovalo európske hodnoty, kultúrne a náboženské modely, predstavy a prvky. Kolonizátori dali dobytým územiam nové mená, vnútili im vlastnú kultúru i náboženstvo. Namiesto skutočného stretnutia dvoch kultúr došlo k ničeniu domorodej starobylej kultúry a doslova ku genocíde, k upieraniu práva na vlastný spôsob života a na vlastné dejiny. Kolonizátori a misionári zničili takmer všetky písomnosti pôvodných obyvateľov, zväčša Mayov a Aztékov. Násilná expanzia európskeho modelu kresťanstva znamenala zničenie nespočetných chrámov, vzácnych písomností, náboženských symbolov a pošliapanie starobylých tradícií domorodých ľudí. Uprostred takejto situácie sa však ozývali aj hlasy solidarity s Indiánmi a černochmi.
Vypočuť obete dejín
Dnes, keď aj v cirkvi dochádza ku kritickému prehodnoteniu týchto dejín, brazílsky teológ Leonardo Boff upozorňuje, že „si musíme osvojiť uhol pohľadu obetí. To je otázka spravodlivosti. Americkí Indiáni a Afroameričania neboli nikdy vypočutí. Európska kultúra a cirkvi viedli päť storočí monológ. Teraz je čas vypočuť druhú stranu dobytia. Teraz musia dostať šancu hovoriť ľudia, ktorí stáli na plážach, tí, čo hľadeli na cudzie bytosti prichádzajúce na lodiach.“
Aktivisti, ktorí bojujú za rozvoj identity latinskoamerických národov a ich oslobodenie, pred niekoľkými rokmi vydali spoločné prehlásenie, v ktorom uvádzajú: „My, domorodé kmene, veríme, že politické projekty usilujúce sa prekonať podmienky závislosti a utláčania, by mali začať našimi skúsenosťami a skúsenosťami iných etnických skupín, ktoré tiež trpeli vykorisťovaním a násilím. Vládnuce triedy sa nás snažili presvedčiť, že hlavnou prekážkou rozvoja a nezávislosti našich ľudí je odlišnosť kultúr, t. j. nedostatok spoločných a zjednocujúcich faktorov. Napriek tomu tvrdíme, že táto odlišnosť predstavuje skutočné bohatstvo nášho ľudu a slúži ako základ rozvoja novej humanity a novej spoločnosti.“
Pri príležitosti päťstého výročia objavenia Ameriky františkáni v Kolumbii vydali deklaráciu, v ktorej okrem iného uvádzajú: „Príchod španielskych či portugalských dobyvateľov znamenal vnútenie európskej kultúry pôvodným obyvateľom Ameriky a ako nevítaný dôsledok priniesol vyhladenie šesťdesiatich miliónov domorodých obyvateľov. Vychádzalo to z myšlienky európskeho etnocentrizmu v mene španielskeho kráľa a s odvolávaním sa na Boha. S dobytím sa začali dlhé a úmorné dejiny kolonizácie, poznačené vykorisťovaním, drancovaním, politickou nadvládou a spoločensko-kultúrnou diskrimináciou. Stali sa dejinami závislosti a zneužívania v globálnom rozsahu, ktoré potlačili vysoko vyvinutých ľudí a kultúry a ktoré sa dodnes neskončili, pretože pokračujú v jemnejších a rafinovanejších formách alebo sa prejavujú ako nehanebné zásahy mocností do vnútorných záležitostí našich krajín… Cirkev sa nepokúsila kultúrne sa začleniť do nášho pôvodného sveta; jej liturgia ani nezahrnula naše kultúrne a náboženské hodnoty či víziu sveta starých pôvodných kultúr… Nová evanjelizácia, založená na nádeji, a nie na nostalgii, sa pokúša obnoviť projekt spoločnosti, ktorý rešpektuje etnické, teologické, duchovné a etické osobitosti a ojedinelosti. Základom je rozpoznanie kultúrnej diverzity, ktorá umožňuje vybudovať súdržnú spoločnosť, založenú na rovnosti, solidarite a etnickej identite.“
V latinskoamerickej cirkvi je dnes už silný prúd, ktorý sa stavia na stranu obetí a vyzýva nás, aby sme sa na udalosti spojené s objavením Ameriky dívali z pohľadu obetí. Je to odvaha ku kritickému prehodnoteniu dejín, ktorá je zároveň výzvou aj na kritické prehodnotenie našich vlastných dejín, na kritické odkrývanie právd o rôznych podobách európskeho spojenia moci a posvätna, svetskej a duchovnej moci. Počúvať hlas obetí dejín a dívať sa na dejiny ich pohľadom je cesta k pokornejšiemu hodnoteniu dejín, k pravdivému priznaniu sa k nim a tým aj k pravdivej prítomnnosti i budúcnosti.
Dejiny v skutočnosti nepíšu víťazi, ale naopak, dejiny sú dejinami slabých a bezmocných, dejinami premožených, dejinami obetí. Ak sa ktorákoľvek spoločnosť vzdá solidárneho spoločenstva s obeťami dejín, nielenže nebude slobodná, ale stane sa ochrnutou a ľahostajnou aj voči obetiam súčasných dejín.
(Domino fórum, 11/2006, s. 16)