Všetci si pamätáme prvý lockdown. Ak si ho porovnáme s tým, ktorý sme údajne mali teraz, bude jasné, že dnes tu čosi nie je v poriadku. Nehovoriac o tom, že vtedy sme pociťovali nielen strach a obavy, ale napriek všetkému aj nejakú tú nádej. Podoba terajšieho takzvaného lockdownu však svedčí o beznádeji a rezignácii.
Pamätáme si to. Všetci sme boli vystrašení. Niečo také sme nikdy nezažili. Obrázky z Bergama a potom aj z ďalších miest boli desivé. Ešte aj konšpiračná a dezinformačné scéna stíchla.
Prvý lockdown poskytoval nádej
Prijali sme lockdown ako nutnosť. Vyprázdnené cesty a ulice, premávka takmer žiadna, každý, kto mohol pracoval z domu. Väčšina dodržiavala aj zákaz návštev (hoci aj vtedy si mnohí nachádzali dôvody, prečo ho napríklad v prípade blízkych príbuzných nerešpektovať). Majitelia obchodov a prevádzok rešpektovali nariadenia.
V obchodoch, ktoré mohli byť otvorené, boli funkčné dezinfekčné prostriedky a pri vstupe do obchodných reťazcov kontrolovali zákazníkov, či majú nasadené rúška a či majú rukavice alebo si dezinfikujú ruky. Polícia kontrolovala dodržiavanie zákazu vychádzania (pamätáme si, ako samotný premiér Matovič ponížil všetkých policajtov, keď na nich zaútočil, lebo si dôsledne plnili povinnosti vyplývajúce z vládneho rozhodnutia). A tak ďalej. To bol lockdown. Ten skutočný lockdown. Aj vďaka tomu sme patrili medzi krajiny, ktoré boj s pandémiou v rámci možností zvládali najlepšie.
Zbabrali to
Lenže vláda trestuhodne zanedbala prípravu na druhú vlnu, hoci všetci odborníci upozorňovali, že tá príde a môže byť nebezpečnejšia než prvá. Vláda sa nechala uspať pocitmi dobrého zvládnutia prvej vlny a namiesto dôslednej prípravy scenárov a stratégie sme neustále počúvali hymny vládnej sebachvály.
A potom to prišlo. Nevestičky, dobre bude! Pamätáme si, ako premiér Matovič svojvoľne zmenil opatrenia a rozhodnutia odborníkov. Neskôr alibisticky povedal, že po zhoršení situácie uvoľnenie zrušil, lenže ono to nefunguje ako vodovodný kohútik. Vďaka tejto nezodpovednosti sa situácia zhoršovala. Potom začal spochybňovať a ponižovať expertov a psychopaticky nadávať každému, kto s ním nesúhlasil. Niečo také si nik príčetný v civilizovanom svete nedovolil.
Viedlo to k vládnej kríze, ktorá paradoxne mohla byť novou šancou. Príležitosťou začať boj s pandémiou odznovu a dôsledne rešpektujúc návrhy konzília odborníkov. S novu nádejou i podporou verejnosti. Avšak nie s Matovičom vo vláde.
Vláda svojou váhavosťou, amaterizmom a Matovičovými arogantnými útokmi a šialenstvami otvorila priestor dezinfoscéne, organizovaným antivaxerom a kadejakým šialencom. V strachu z ďalšieho prepadu preferencií sa im vláda trestuhodne začala prispôsobovať. Aj polícia sa na otvorené porušovanie opatrení a atakovanie slušných ľudí len prizerala. K tomu všetkému si prirátajme, že neexistuje žiadna očkovacia kampaň. Žiadna.
Za slušných a zodpovedných ľudí sa nik nepostavil. Zakaždým sme počúvali len o právach antivaxerov, o tom, že nemáme deliť ľudí na očkovaných a neočkovaných, ako by tí zodpovední nemali právo byť chránení pred šialencami. Trestuhodne sa odkladá aj rozhodnutie o povinnom očkovaní vybraných profesií a rizikových skupín.
Tento lockdown bol len naoko
Chaos, amaterizmus a ilúzia záchrany posledných zvyškov koaličnej reputácie napokon viedla aj k tej podobe lockdownu, ktorá má s lockdownom málo spoločné. Ak nechceme hneď povedať, že ten terajší lockdown bol iba alibistickým tvárením sa, že proti pandémii vláda naozaj bojuje. Navyše na sviatky sa opatrenia ešte viac uvoľnili, lockdown už prakticky ani nebol. Situácia je kritická, na scéne je ďalší variant, ale tu to vyzerá, akoby nič.
Prispôsobujúc sa nezodpovedným jedincom vláda doslova ustupuje. Vlastne na zápas s pandémiou ako by už rezignovala. Lenže to, čo dnes najviac potrebujeme, je nádej. Tá sa, žiaľ, nečrtá. Ako to všetko skončí?