Koronavírus nás môže vytrhnúť z nášho individualizmu

 
Mimoriadne situácie, ako je aj táto pandémia a núdzový stav, „dokážu využiť občiansky potenciál solidarity a sebaobetovania“, napísal írsky politický a sociálny filozof David Thunder v článku pre The Irish Times. Thunder pôsobí na Inštitúte pre kultúru a spoločnosť pri Navarrskej univerzite v španielskej Pamplone.

Dnes ide naozaj o veľa: o zdravie a dokonca o samotný život. Mnohí zodpovedne dodržiavajú sociálny dištanc, ak môžu, zostávajú doma, mnohí zabezpečujú nákupy pre starších ľudí a podobne. Robíme všetko pre to, aby sme túto krízu zvládli.

„Za normálnych okolností však tieto rezervy solidarity, alebo to, čo sociálni vedci označujú za „sociálny kapitál“, môže stagnovať“, pripomína Thunder. Dôležitá je preto „otázka, ako obvykle využívame naše vzácne slobody a či dokážeme slobodne reagovať na potreby našich blížnych, najmä tých najzraniteľnejších, ako sú chorí, seniori a chudobní, v bežných, nepandemických časoch“.

Dodáva, že v časoch, keď nezažívame krízu, ktorá by ohrozovala zdravie a životy, sa príliš ľahko vraciame k našim zvyklostiam konzumného života a k mentalite výkonu a úspechu. Lenže „filozofia individuálnej sebestačnosti a nezávislosti, ktorá je často sprievodným znakom“, nás napokon môže viesť k tomu, že „naše osobné projekty vnímame ako nejakú samostatnú, uzavretú bublinu“. Napríklad ako bublinu mojej firmy, môjho biznisu, mojej rodiny atď.

„Mýtus individuálnej nezávislosti a sebestačnosti“ dlhodobo formoval západnú kultúru a stal sa bežnou súčasťou myslenia mladších generácií. Slobodne si vytvárame individuálne profily na sociálnych sieťach a slobodne si utvárame kariéru i životný štýl. Avšak skutočnosť, že v mnohom sme si vzájomne odkázaní jeden na druhého, sme už začali vnímať ako niečo negatívne, niečo, čo pociťujeme priam ako poníženie. Nechceme byť odkázaní na druhých, chceme byť nezávislí a sebestační.

Do toho teraz prišiel koronavírus. Odrazu „je ťažšie uveriť v tento mýtus autonómneho života“. Stará známa veta, že žiadny človek nie je ostrovom, „nadobúda v našom kolektívnom vedomí taký význam, aký si donedávna len málokto vedel predstaviť“.

Nový koronavírus predstavuje veľmi vážne ohrozenie nášho zdravia i našich ekonomík. Poskytuje však aj „zriedkavú príležitosť na morálny rast a učenie“.

V dnešnej realite ohrozenia „začíname hľadieť na náš život ako na taký, ktorý žijeme paralelne s druhými“. Viac ako inokedy vnímame našu vzájomnosť a odkázanosť.

Súčasná situácia „nás môže zbaviť falošného pocitu sebestačnosti“. Každý z nás je začlenený do sociálnej ekológie. Či si to uznáme alebo nie, kvalita nášho života i naša pohoda v mnohom nezávisia len a výlučne od nás samých, ale aj od „zdravia“ spoločnosti, od správania sa druhých ľudí a pod.

Keď vidíme všetky tie desivé obrázky z Talianska či Španielska, keď čítame o obrovskom množstve mŕtvych, alebo tiež o nakazených sestrách a lekároch, ktorí sa starali o infikovaných pacientov, bolestivo sa nám vracia povedomie vzájomnej prepojenosti, závislosti či odkázanosti, konštatuje írsky filozof.

„Táto pandémia je sprevádzaná veľkou neistotou. Jedna vec je však istá: mladí i starší, bohatí i chudobní, všetci sme v tom spoločne,“ pripomína ďalej David Thunder. „Zostáva dúfať, že táto neočakávaná kríza nás vytrhne z nášho individualistického spánku“ a prinesie nám povedomie „našej vzájomnej závislosti“ i uvedomenie si potreby „občianstva s aktívnym a rozumným chápaním priateľstva a solidarity“.

 

 

 

Print Friendly
Marián Balázs