Dnes je už jasné, že sociálne podniky, zvlášť takzvané pilotné, už patria medzi pochybné slovenské špecifiká. Protekcionizmus a klientelizmus, miera zneužívania verejných peňazí, či neprimerané dotovanie vládnym stranám mimoriadne blízkych sociálnych podnikov, miera možnosti ich fungovania mimo všeobecných pravidiel to len potvrdzuje. Ak niektoré sociálne podniky požívajú neakceptovateľné výhody, čosi tu riadne smrdí. Pokus dať si dotáciou preplatiť terénne vozidlo bol nielen pokusom vyťažiť z tohto pochybného systému maximum, ale aj jeho totálnym výsmechom.
Ak prvotným cieľom pilotných sociálnych podnikov bolo pripraviť uchádzačov na trh práce a zároveň ministerstvo práce nevie povedať, koľkí z nich si prácu aj našli, čiže nevie, či, respektíve v akej miere dosahujú svoj prvotný cieľ, tak to len potvrdzuje zvláštny prístup k samotnej veci aj k dotáciám. Ako aj podozrenie, že od začiatku ide o bezrizikový tunel. Teoreticky by sociálny podnik mohol byť aspoň trochu dobrou vecou – musel by však byť realizovaný čestne a spravodlivo a nie ako prvoplánový biznis. V tom prípade by však už nemuselo ísť o takzvaný sociálny podnik, ale podobne ako v zahraničí o podniky, ktoré majú podobnú činnosť aj bez štatútu sociálneho podniku.
Ak osem pilotných podnikov zamestnávalo 346 osôb a tí doteraz za 5, 63 milióna eur vyškolili 864 ľudí, potom tu čosi zjavne nie je v poriadku. Na jedného zamestnanca pilotného podniku pripadá v prepočte až dva a pol vyškoleného človeka, a to za extrémne vysokú sumu. Tunel ako vyšitý. Zrejmé je aj to, že pracovné pozície v rámci týchto pilotných podnikov patria za daných okolností medzi najdrahšie v krajine.
Ak verejné obstarávania vyhrávajú sociálne podniky prepojené na vládne strany a ak verejné obstarávania v štyroch podnikoch boli zmanipulované a tie navyše svoje ponuky spoločne koordinovali a zákazky si podelili a ministerstvo práce nevidí dôvod na zastavenie ich financovania, potom najvýraznejší projekt vlády na zvyšovanie zamestnanosti zlyháva vo svojej podstate a prepadá sa v bahne klientelizmu. To, čo chcelo byť pomocou v kríze, v skutočnosti krízu ešte prehlbuje. Je to však biznis bez rizika. Tento tunel verejných financií má síce pekný názov, ale iba marketingovo. Jeho aktéri vedia, že na Slovensku to stačí. Ukazuje sa, že aj na kríze sa dá dobre zarobiť, treba mať len blízko k vládnym stranám a ich politikom.
Slová o sociálnom štáte, sociálnom cítení, či sociálnej solidarite sú zjavne iba marketingovým artiklom a dobre predajnou rétoricko-volebnou rekvizitou, ktorá v podaní tejto vlády a jej najsilnejšej strany nemá so svojou vlastnou podstatou nič spoločné. Solidarita, ktorá je iba marketingovou teóriou, je prázdna a napokon aj cynická. Ak politika vychádza v ústrety iba lojálnym klientom a verným donorom a ak je nadradená aj základnej miere etiky, stáva sa z nej politický šoubiznis, smejúci sa do tváre divákov. Potrebná je nová kultúra solidarity i sociálnej politiky. Táto potreba je už potrebou morálnou. A objavuje sa v kontexte nového sporu o charakter demokracie.
(SME, 20. 8. 2009)