Asi takto to mohlo vyzerať v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Asi takto chladnokrvne odsudzovali nevinných ľudí. Asi takto sa vykonávala selekcia dôkazov v päťdesiatych rokoch, asi takto sa súdy nezaujímali o skutočnú pravdu a spravodlivosť, ale boli nástrojom páchateľov vykonštruovaných scenárov. Asi tak, ako to predviedol Najvyšší súd v prípade Cervanová. A to v súdnom procese vedenom napriek tomu, že obžalovaným nebola doručená obžaloba. Navyše odôvodnenie rozsudku je len kozmetickou úpravou odôvodnenia z roku 1982, a to napriek tomu, že rozsudok z roku 1982 Najvyšší súd ČSFR roku 1990 zrušil. Je známe, v akých zaujímavých pozíciách sa od zmeny režimu nachádzali alebo nachádzajú hlavní aktéri niekdajšieho zmanipulovaného vyšetrovania a vykonštruovaného procesu. Ich falošná stavovská súdržnosť a vzájomnosť im dnes nedovoľuje konať inak. Ak sa predseda senátu Najvyššieho súdu, ktorý nevinných odsúdil, a pôvodne žalujúci prokurátor Milan Valašík minimálne v jednom telefonickom rozhovore familiárne oslovovali „Štefanko“, „Milanko“, potom neprekvapuje nielen samotné rozhodnutie, ale ani to, že formulácie odôvodnenia rozsudku neprehliadnuteľne pripomínajú spôsoby vyjadrovania sa Milana Valašíka.
„Odvolací súd dospel k záveru, že priznania sa obžalovaných v prípravnom konaní neboli získané nezákonným spôsobom, teda násilím.“ Tento výrok môžeme chápať ako skutočnosť, že Najvyšší súd sa rozhodol kryť chrbát vtedajším vyšetrovateľom, ako boli Pálka, Gerbel, Lamačka a ďalší. Naliehavá potreba kryť násilnosti, brutalitu a nezákonné postupy vyšetrovateľov viedla senát Najvyššieho súdu pod vedením Štefana Michálika aj k takému, v tomto kontexte cynickému vyjadreniu, že „režim vo väzbe (…) je tvrdý a náročný. Nie je to pobyt v hotelovej izbe s plnou penziou.“ O tom, že tu absentuje nielen logika, ale aj zdravý rozum, svedčí ďalší výrok odôvodnenia: „Keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako hovorí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní, no nestalo sa tak.“ To znamená, že ak niektorí z obvinených predsa len odolali týraniu, násiliu a zastrašovaniu, tak toto psychické i fyzické násilie vyšetrovateľov podľa Michálikovho senátu nebolo až také zlé.
Napriek preukázateľnému manipulovaniu s vyšetrovacím spisom i zatajovaniu dôkazov Najvyšší súd vyhlasuje, že „tvrdenie obhajoby o možnom manipulovaní so spisom a zatajovaní dôkazov neobstojí“. Levočský archív Ministerstva vnútra však ukrýva dôkazy o manipulovaní so spisom a zasahovaní najvyšších straníckych kruhov do vyšetrovania. Sú tam aj kľúčové výpovede, ktoré sa však nehodia do vykonštruovaného scenára. Aj preto dnes Najvyšší súd vyhlasuje, že „ďalšie dôkazy, ktorých vykonanie navrhli obvinení (…) nie je potrebné vykonať“ a že nie je potrebné zaoberať sa levočským archívom. Súd tak ignoruje dôkazy v prospech neviny obžalovaných, ktoré mali byť súčasťou vyšetrovacieho spisu, čím zopakoval nezákonnosti z osemdesiatych rokov. A k vrcholne arogantnému a cynickému vyjadreniu predsedu senátu NS, že „pozitívne je pre obžalovaných to, že na Slovensku už nie je trest smrti,“ niet čo dodať.
Kto však môže byť garantom spravodlivosti v krajine, kde minimálne v jednom prípade týmto garantom nie je ani Najvyšší súd? Kto zaručí, že podobná zvôľa sa niekedy neobráti proti ktorémukoľvek občanovi tejto krajiny, ktorý tak bude stáť bezmocný a bezbranným proti mocným priateľom zo súdneho dvora? Tak ako je už roky bezbranná a bezmocná matka zavraždeného Róberta Remiáša i poškodení v prípade únosu Michala Kováča ml.? Kam smeruje slovenská justícia a s ňou aj garancia práva a spravodlivosti? Kto zastaví postupnú rezignáciu občanov na spravodlivosť?
(SME, 7. 12. 2006)