O kultúrnosti a nekultúrnej politike

 
Medzi jazykom a myslením je veľmi úzky vzťah. Keď prestávame formovať, rozvíjať svoje myslenie a poznanie, upadá aj naša reč, náš jazykový prejav. A naopak, keď prestávame kultivovať našu reč, nastáva problém aj s myslením.

Dominik Tatarka roku 1968 v článku „Povedomie kultúry“ napísal, že „kultúra je vnútorný priestor každého z nás, priestor slobody“.

Ak sa slovo kultúra odvádza od latinského colere, čo znamená pestovať, potom je zrejmé, že kultúra sa nerobí sama, nerastie a neprichádza sama, ale je potrebné ju pestovať, vytrvalo, cieľavedome, zodpovedne sa o ňu starať a rozvíjať ju. Nielen tú „umeleckú“ kultúru, ale aj náš vnútorný priestor slobody, našu osobnostnú kultúru, teda kultúrnosť.

V tomto zmysle má aj vzťah medzi myslením a jazykovým prejavom rozmer kultúry a kultúrnosti. Je to aj o kultúre a našej ľudskej, individuálnej i spoločnej kultúrnosti. O úrovni nášho mentálneho sveta a osobnostnej výbavy.

Teológ a filozof kultúry Ladislav Hanus, ktorý bol roku 1951 v politickom procese odsúdený na pätnásť rokov väzenia, už vo vojnových rokoch pripomínal, že otázka kultúrnosti je jedna z najzávažnejších, no na Slovensku je veľkým problémom. V Rozprave o kultúrnosti poznamenal, že „kultúrnosť sa začína poznávaním“ a je to „vyšší, zušľachtený spôsob bytia“. Zároveň však upozornil, že aj „na pochopenie tejto hodnoty už je potrebná istá výška, čiže kultúrnosť“.

Dnes pri pohľade na verejný život môžeme len zopakovať, že otázka kultúrnosti je jedna z najzávažnejších, no na Slovensku je stále veľkým problémom. Hanus by dnes zrejme zopakoval svoju niekdajšiu poznámku, že „neraz sa ťažko treba ruvať o tieto predpoklady i v kruhoch, od ktorých by sa dalo očakávať viacej obzoru“.

Politici svojím vystupovaním (dnes už vrátane spôsobu komunikácie na sociálnych sieťach) predkladajú vzorce správania sa, modely kultúrnosti či naopak nekultúrnosti. Ak sú pokrivené spôsoby, tie, z ktorých absentuje kultúrnosť a slušnosť dlhodobo prítomné vo verejnom priestore, dokážu spoločnosť akurát tak otráviť, no určite nie meniť k lepšiemu. Rozkladný potenciál takýchto spôsobov je omnoho väčší než sa na prvý pohľad zdá.

Keď potom verejný činiteľ necíti zodpovednosť za svoje správanie, ak svoju neslušnosť a nevychovanosť opakovane považuje dokonca za autentickosť a dehonestuje tých, čo na takýto osobnostný defekt upozorňujú, pomaly, postupne skončíme pri reakciách typu „u premiéra sme si už zvykli, že…“

Unavený občan má množstvo iných starosti a novinári majú pred sebou veľa vážnych tém. Primitívne až poburujúce spôsoby premiéra sa tak nakoniec stávajú predmetom vtipkovania a posmeškov s rezignovaním na nárokovanie slušnosti, zodpovednosti a dôstojnosti. No ak sa vzdáme nárokovania si slušnosti a zodpovednosti od verejne činných osôb, priestor starosti o veci verejné sa ďalej vulgarizuje, prehlbuje sa erózia spoločnosti a v konečnom dôsledku na to doplácame všetci.

Premiér Matovič nie je prvý politik, ktorý si myslí, že to, ako sa správa, je v poriadku a že vlastne môže čokoľvek. My však musíme trvať na tom, že to v poriadku nie je a už vonkoncom si nemôže dovoliť čokoľvek.

Print Friendly
Marián Balázs