„Ľudia sa proti úpadku kultúrnosti cítia bezmocní.“

 
Po celé obdobie stredoveku sa ľudia obávali moru natoľko, že mali strach už aj zo samotného tohto slova. Vyhýbali sa vysloviť ho a neraz dokonca odmietali urobiť nevyhnutné opatrenia (čím sa epidémie ešte zhoršili), aby si nemuseli priznať realitu. Ako píše francúzsky filozof kultúry René Girard v knihe Obetný baránok, bola to „zúfalá snaha popierať zjavnú skutočnosť“.

Keď už bola situácia neúnosne desivá a popieranie reality prešlo do konfrontácie s panujúcim zúfalstvom, bola to živná pôda pre hľadanie vinníkov a mechanizmus obetného baránka. Nielen v podobe slovných útokov, ale aj fyzického násilia, prenasledovania, dokonca až lynčovania a masakrov. Kolektívny sebaklam v podobe vnímania epidémie ako Božieho trestu si žiadal nájsť vinníka, prisúdiť mu (fiktívnu a vykonštruovanú) vinu a potrestať ho.

Nezmysly, ako napríklad, že Židia otrávili studne a rieky, vsunul do svojho diela napríklad aj francúzsky básnik Guillaume de Machaut. Židov označoval slovami „darebácki podvodníci“ a „chamraď plná nenávisti“ a písal o nich, že dali otráviť studne a pramene, čím spôsobili smrť tisícok ľudí. Napokon to vraj boli „nebesá“, ktoré „nechceli skrývať zradu, vyjavili celú pravdu“ a vďaka tomu „Židia boli zničení a prišli o hlavu i majetok“.

Zaujímavosťou je, že židovské lekárstvo bolo v tom čase mimoriadne vyspelé a malo vynikajúcu povesť. No proti moru ani títo lekári nemali žiadne prostriedky, ani oni nedokázali pomôcť. Ak sa nenaplnili očakávania ani od tých najlepších lekárov, nebolo ťažké ešte viac uvoľniť latentné napätia a hnev, frustráciu a strach smerovať proti tejto skupine ľudí a náboženskej menšine.

Verejnú mienku nevzdelaných ľudí prežívajúcich obrovský strach uprostred nepredstaviteľne hrozných podmienok bolo možné ovplyvniť a zneužiť až príliš ľahko. V spoločnosti, v ktorej náboženstvo slúžilo ako posvätný baldachýn (termín popredného sociológa Petra L. Bergera) a najvyšší legitimizačný prostriedok a zároveň v časoch, keď Boh neraz slúžil ako záplata na medzery v ľudskom poznaní, to bolo až priveľmi jednoduché. Navyše to budilo aj zdanie legitimity.

Epidémie a rozličné krízy vyvolávali dovtedy skryté predsudky a uvoľňovali latentné napätia. Stereotypy obviňovania potom projektovali individuálne i celkové spoločenské napätia do „vinníkov“ a kompenzovali silno oslabenú funkčnosť inštitúcií. Zmyslom takéhoto mechanizmu je vždy zvaliť vinu na nejakú obeť.

„Strácaním schopnosti rozlišovať sa svojím spôsobom vytráca kultúrnosť,“ tvrdí v uvedenej knihe René Girard. „Ľudia sa proti úpadku kultúrnosti cítia bezmocní.“

Podoby krízy môžu byť rôzne, podobne ako môžu byť rôzne podoby vytrácania sa kultúrnosti. Keď sa vytráca schopnosť rozlišovať, a teda vytráca sa aj kultúrnosť, politika i spoločnosť spejú do slepej uličky. A k nejakej podobe rozvratu.

Dnes už bezpochyby nie v podobe stredovekého, epidémiami vyvolaného sociálneho a morálneho rozvratu, perzekučných stereotypov a uvoľnených latentných napätí. To sú len vonkajšie, dobovo podmienené prejavy, ktoré sú historicky azda už za nami – ich vnútorný mechanizmus však funguje vždy a môže viesť k neželaným a nezamýšľaným dôsledkom aj dnes. Aj preto by dôstojný spôsob riadenia krajiny i manažovania riešení aj dnešnej pandemickej situácie mal byť tou základnou a zásadnou črtou.

Print Friendly
Marián Balázs