Madrid a my

Keď po útokoch v Spojených štátoch a následnej protiteroristickej mobilizácii sa aktivity teroristických skupín utlmili, rozšíril sa iluzórny pocit, že k nijakým ďalším útokom už nemôže dôjsť, tobôž nie v Európe. Málokto tiež pripúšťal, žeby výzva al-Kaidy k útokom na západnú civilizáciu a k obsadeniu území, ktoré kedysi dávno patrili pod islamskú správu, mohla nájsť reálnu odozvu. Lenže stačilo dva a pol roka a bomby na štyroch madridských vlakových staniciach jasne ukázali, že to bola ilúzia. Bol to prvý signál, že Európa je zraniteľná ani nie tak „zvonku“, ako skôr skupinami, ktorých členovia žijú na starom kontinente.

Po útokoch 11. marca 2004 sa v celej krajine zdvihla vlna odporu proti terorizmu a do ulíc vyšli zástupy demonštrantov. Paradoxne len sedemdesiatdva hodín po atentátoch španielska vláda José Maríu Aznara padla a nahradili ju socialisti, ktorí vo svojej kampani stavili na citové rozpoloženie Španielov. Otázku viny zamenili za otázku následkov, čím za pár dní obrátili verejnú mienku proti pravicovej vláde. Päťdesiatštyri stranový dokument al-Kaidy, ktorý sa objavil tri mesiace po útokoch, tvrdil, že Aznarova vláda nedokáže „ustáť viac než dva alebo tri útoky a pod tlakom vlastného ľudu sa z Iraku stiahne“. Stačil však iba jediný útok a španielska armáda bola vďaka novému premiérovi Zapaterovi z Iraku stiahnutá. Lenže ako pred časom napísala Janet Daleyová v denníku Daily Telegraph, madridské útoky nemali nič spoločné s prítomnosťou vojakov v Iraku; šlo o pokus vyjadriť moslimský nárok na územie, ktoré kedysi patrilo pod moslimskú správu. Spôsoby moslimských teroristov Daleyová označila výstižne ako akýsi druh mystického nihilizmu, pričom paralelu s týmto snom o krvi a pôde vidí v nacistickom sne o árijskom dobytí tých častí Európy, ktoré mali vraj kedysi germánske korene.

Madridské útoky zanechali nielen vnútropolitickú stopu v Španielsku, ale aj vážny a bolestivý odkaz pre celý starý kontinent: ukázalo sa, že éra rezervovanosti islamských radikálov voči mimoamerickému Západu sa skončila a že ani v Európe nie sme celkom chránení pred terorizmom. Ustúpiť však znamená prijať hru násilníka, ktorý je v nepretržitej opozícii voči každému vyjednávaniu a možnému kompromisu a sám seba definuje princípom mytologizovaného násilia. Takéto násilie sa jednoducho nedá racionálne izolovať a zvládnuť.

Teroristi však úspešne kalkulujú s naším zabúdaním. Raz za čas udrú a potom dlhší čas nechajú Západ konať, aby sa vytvorila ilúzia, že oni sú tí, čo sa bránia. A vedia, že naše zabúdanie sa rýchlo premieta aj do politickej roviny, kde stačí zasiať trochu nedôvery a politikov, ktorí na seba vzali bremeno neľahkého zápasu, vykážeme aj sami. Zapaterova hra a jeho víťazstvo pred tromi rokmi je najlepším príkladom toho, ako mechanizmus takéhoto zabúdania pôsobí. A nielen v Španielsku a nielen v súvislosti s terorizmom. To, čo nás kedysi napĺňalo hrôzou, po čase v našich spomienkach bledne, sila hrôzy slabne a už sa nás bytostne nedotýka, skutky aktérov konajúcich bez akýchkoľvek zábran zastrie zahmlený oblak a oni sami sú po čase tohto zabúdania posúvaní do miernejšej pozície a niekedy dokonca akceptovaní aj ako partneri.

Práve skončený proces s madridskými atentátnikmi musí znovu oživiť našu pamäť, znovu nastoliť otázku pamäti. Táto otázka sa však netýka len veľkých tém a svetových dejín: týka sa aj našej vlastnej pamäti uprostred našich vlastných malých dejín. Pretože aj my radi zabúdame. Naše zabúdanie má dosah v spoločenskej a politickej rovine. Súčasná prezidentská i vládna reprezentácie je toho najlepším príkladom. Žiaľ naše zabúdanie (i jeho ovocie) sa stáva súčasťou nášho dejinného príbehu.

(Domino efekt 43/2007, s. 42-43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs