Erich Fromm už viac ako pred štyrmi desiatkami rokov upozornil, že v konzumnej spoločnosti orientácia na vlastnenie vyprodukovala zvláštny ľudský charakter. Nazval ho marketingovým charakterom.
Každý na svojom mieste, vo svojej práci musí zodpovedať určitému typu osobnosti. Popri profesijných predpokladoch musí byť o neho záujem, musí byť pre dané miesto, prácu, aktivitu potrebný. Takto je vzťah človeka k sebe samému „formovaný okolnosťou, že danosti a schopnosti nepostačujú na splnenie určitej úlohy“ (Fromm).
Mentalita úspechu
Keby sme si vystačili iba s našimi zručnosťami, schopnosťami či vedomosťami, aj naše sebahodnotenie by bolo v pomere k našim danostiam a schopnostiam. Lenže úspech dnes často závisí aj od toho, ako sa vieme ukázať, pretlačiť či „predať“.
V dôsledku toho aj seba samých zakusujeme ako tovar. Ako predmet obchodu na osobnostnom na trhu. (V športe sa už bežne hovorí o trhu s hráčmi, o kúpe a predaji hráčov, čo je nedôstojné a dehonestujúce.) Podvedome to vplýva na naše sebahodnotenie.
V konzumnej spoločnosti sa omnoho viac než kvalitatívne obsahy stali dôležitejšími kvantitatívne charakteristiky a vonkajší obal. Vek, vzhľad, flexibilita, úspešnosť a podobne. Musíme zodpovedať čoraz väčším nárok a požiadavkám prostredia. To môže viesť k pokriveniu nášho vlastného hodnotového systému.
Mať vždy to nové
Dôležitý je úspech. Dôležitá je prestíž. Tak nám to diktuje spoločnosť výkonu a mentalita úspechu. Dôležité je aj pohodlie, ktoré nám nové veci ponúkajú. Tak nám to diktuje reklama. Musíme mať vždy to, čo je najlepšie a najnovšie. Veci sú dnes omnoho rýchlejšie vymeniteľné ako kedykoľvek v minulosti. Ponuka a reklamná vtieravosť je obrovská. Reklama nám podsúva, že to, čo je nové a lepšie, nielen môžeme mať, ale aj musíme.
Tento produktový marketing sa nenápadne stal súčasťou nášho osobnostného marketingového charakteru. Ten je prispôsobivý – sleduje predovšetkým svoj vlastný cieľ. Racionálne a pragmaticky.
Lenže čím väčšia je racionalizácia a čím väčší pragmatizmus, tým menej sa dokážeme na svet dívať srdcom. Tým menej vnímame to pekné okolo. A tým menej vnímame aj tých druhých.
P.S. V Európe za ostatné tri desaťročia klesla miera empatie o 40 percent.