Dať dôveru nesprávnemu človeku, hoci vzbudzuje očakávané emócie a nádej na potrebnú zmenu, môže mať zničujúce dôsledky. Klamné signály „môžu spôsobiť, že dôveru venujeme tomu nesprávnemu“ na dostatočný čas, aby vkĺzol do pozície lídra. „No slepá dôvera, hoci môže byť užitočná, nie je najlepším riešením, najmä nie vtedy, ak sa používa nekriticky,“ upozorňuje renomovaný americký psychológ David DeSteno z bostonskej Northeastern University v knihe Pravda o dôvere.
DeSteno opisuje experiment, ktorý robil spoločne s neurovedkyňou a profesorkou psychológie Lisou Feldman Barrettovou. Účastníkom povedali, že ide o skúmanie schopnosti priestorového videnia. Skutočným zámerom bolo skúmať niečo iné, o čom však účastníci nevedeli.
V prvej fáze mali účastníci riešiť úlohy individuálne. Po skončení nik nevedel, aká bola jeho úspešnosť v porovnaní s ostatnými. Prv než pristúpili k druhej, skupinovej fáze, psychológovia použili trik: náhodne vybrali niekoľkých účastníkov bez ohľadu na ich výsledky a každému z nich individuálne povedali, že si pri riešení viedli až prekvapivo dobre. Každý z nich dostal dôveryhodne vyzerajúcu listinu s „výsledkami“ všetkých, pričom jeho „výsledok“ sa ďaleko vynímal nad ostatnými. Na potvrdenie „úspechu“ ich ešte uznanlivo potľapkali po chrbte. Každý jeden z nich si tak myslel, že len on jediný je ten „naj“.
Účastníkov potom rozdelili do skupín, kde už mali riešiť spoločne, pričom v každej skupine bol jeden z týchto „výnimočných“. Každý z nich bol presvedčený, že práve on a len on je najschopnejší. Čo sa teraz stalo? Každý takýto jednotlivec s pokriveným obrazom o sebe, resp. s falošnou predstavou o svojich schopnostiach začal vystupovať výrazne sebavedome a bol presvedčený, že je oveľa schopnejší než ostatní. S veľkou dávkou sebavedomia sa rýchlo dostal na čelo svojej skupiny a výrazne dominoval. Ostatní ho považovali za lídra, schopného a kompetentného na zvládnutie úlohy. Považovali ho za toho, kto na to má a pristupovali k nemu nekriticky.
Americký psychológ napokon poznamenáva, že jediný skutočný rozdiel medzi účastníkmi bol v tom, že tí s falošným obrazom o sebe a svojich schopnostiach „potajme verili, že odborné schopnosti majú, nie či ich mali naozaj“. Už len samotné presvedčenie, že na to majú, že sú schopnejší než tí druhí, viedlo k tomu, že vysielali signály silnej sebadôvery. Ostatných v skupine nik nenútil takéhoto človeka vo všetkom počúvnuť, avšak nasledovali ho slobodne a dobrovoľne, bez ohľadu na to, akým štýlom vystupoval a či jeho predstavy o riešení boli správne alebo nie. Nevyjadrovali sa o ňom negatívne, ani, že je panovačný; naopak, vyjadrovali sa, že sa im líder páči. „Boli šťastní, že našli niekoho, komu mohli dôverovať,“ dodáva DeSteno.
Títo lídri boli presvedčení o svojich schopnostiach a podľa toho sa aj správali, no v skutočnosti takí schopní neboli. Americký psychológ poznamenáva, že signály sebavedomia i ďalšie podobné signály „sa nie vždy spájajú s objektívnymi faktami“.
Preto pri skúmaní dôveryhodnosti a pri rozhodovaní sa, komu dať dôveru, si treba všímať odbornosť, kompetentnosť a osobnú integritu. Avšak mať kompetencie a byť kompetentný nie je to isté. Ani prehnaná sebaistota a dominantná osobnosť ešte nie sú znakom kompetentnosti. Alebo inak, ako pripomína DeSteno starú známu pravdu, „keď chýba schopnosť, tak len chcieť nestačí“.
Keď sa spoločnosť ocitne v situácii zraniteľnosti či krízy, všadeprítomný pocit zraniteľnosti a obáv môže zvyšovať mieru dôvery. Avšak „rozhodne to neplatí u každého, najmä nie u jedincov, ktorí na základe skutočných alebo subjektívnych pocitov moci majú potešenie z toho, že sa môžu správať ako predátori“.
Našťastie sú aj takí, čo dokázali, resp. dokážu odolať „krátkodobým a nestriedmym impulzom sprevádzajúcim nárast moci“. Práve medzi nimi sú skutoční lídri „usilujúci zachovať si česť, slušnosť a dôveryhodnosť“, poznamenáva renomovaný americký psychológ David DeSteno.
Na Slovensku si však na takéhoto lídra v premiérskej pozícii opäť raz budeme musieť počkať.