Matovič sa mýli, predseda parlamentu nikdy nevystupuje v zahraničí len ako predseda strany

 
„Nikdy som v minulosti nevyhľadával spoločnosť ľudí ako Boris Kollár. Rovnako nechápem jeho túžbu byť v bande s ľuďmi ako Marine Le Pen, Gert Wilders a podobné nebezpečné indivíduá,“ povedal Igor Matovič v apríli 2019, keď Boris Kollár pozval do Bratislavy predstaviteľov európskych ultranacionalistických a krajne pravicových strán.

Matovič tiež povedal, že sa obáva, že „v dohľadnom čase sa obrazne stretnú v jednej posteli aj s Kotlebom, ktorý do tohto ‚skvelého‘ spolku dokonale zapadá“.

Nateraz sa Kollár obrazne stretol v jednej posteli aj s Matovičom. A tak ten dnes už hovorí inak ako predtým. Vraj, keď sa Kollár rozhodne ísť „nie ako predseda parlamentu, ale ako predseda svojej strany na nejaký snem Marie Le Pen do Francúzska, je úplne v tom slobodný“. Dokonca tvrdí, že tieto dve veci sa v takomto prípade dajú oddeliť.

V tom, čo Matovič predtým ostro kritizoval, dnes odrazu nevidí problém. Takéto zmeny rétoriky, keď inak hovoril pred voľbami a inak po voľbách, sme viac razy videli u Roberta Fica. Dnes niečo podobné robí Igor Matovič.

Okrem toho sa Matovič aj veľmi mýli. Kto zastáva funkciu predsedu parlamentu, reprezentuje primárne Slovenskú republiku, nie svoju stranu. Postavenie predsedu parlamentu je jasne deklarované: predseda Národnej rady „reprezentuje zahraničnopolitické záujmy Slovenska“. Matovič si takisto neuvedomuje dosah potenciálnych stretnutí predsedu parlamentu s radikálmi a ultranacionalistami v rovine ekonomickej diplomacie.

Predseda parlamentu nikdy, v žiadnej situácii nie je len a výlučne predsedom svojej strany. Ak niekam ide v pozícii predsedu svojej strany, zároveň tam nevyhnutne ide aj v pozícii druhého najvyššieho ústavného činiteľa. Tieto dve veci sa nedajú striktne oddeliť. Ak sa predseda parlamentu stretne s predstaviteľmi radikálnych a ultranacionalistických strán, argument, že sa stretol či vyjadroval len ako predseda strany, nie ako predseda parlamentu, nemusia zahraniční partneri chápať rovnakým spôsobom a nemusia si to vyhodnocovať tak, ako by si to želali Kollár s Matovičom.

Pred časom v súvislosti s inou situáciou strana Most-Híd prehlásila, že poslanci „nie sú súkromnými osobami, ale reprezentujú krajinu aj vo svojom voľnom čase“. O to viac to platí, ak nejde o radového poslanca, ale o predsedu Národnej rady. Takáto osoba vystupujúca v zahraničí hoci v pozícii predsedu strany reprezentuje Slovensko a jeho zahraničnopolitickú líniu. Oddeliť tie dve pozície, jednoducho nemožno.

Hoci Slovenská republika mala aj v uplynulom volebnom období jasne definované smerovanie zahraničnej politiky, cesty Andreja Danka do Moskvy túto deklarovanú líniu spochybňovali a menili atmosféru okolo zahraničnej politiky. A vynárali sa otázky, kam Slovensko v skutočnosti smeruje.

Predseda Národnej rady sa nezodpovedá ani prezidentke ani premiérovi, len Národnej rade. O to viac je dôležité, aká osoba zastáva funkciu predsedu Národnej rady a či pri akomkoľvek stretnutí (a teda aj na straníckych stretnutiach) vystupuje v súlade s oficiálne deklarovanou líniou Slovenskej republiky.

To, že Kollárova strana patrí do spolku s radikálnymi stranami, je jedna vec. Kontroverzná, ale strana má na to právo a kým bola v opozícii, predseda strany reprezentoval len a výlučne svoju stranu a jej voličov.

Avšak vopred odobrovať Kollárovi jeho paktovanie s radikálmi a ultranacionalistami aj vo funkcii predsedu parlamentu, je vrcholne nevhodné a nezodpovedné a znamená to dve veci: možnú dvojtvárnosť slovenskej zahraničnej politiky a európskych záležitostí (a teda ich nejednoznačnosť) a nepochopenie postavenia a úlohy druhého najvyššieho ústavného činiteľa.

Print Friendly
Marián Balázs