Mentalita solidarity – trvalá úloha cirkvi

Daný historický okamih a stav sveta je tým časom a priestorom, v ktorom je cirkev povolaná napĺňať a aktualizovať svoje poslanie.

Dejinná dynamika je výzvou, aby cirkev neprestávala permanentne reflektovať svoju službu pre človeka a svet. Čo však znamená služba svetu? V negatívnom vymedzení znamená „nebojácne prestať hájiť také mocenské pozície v spoločnosti, ktoré boli cirkvi priazňou či nepriazňou dejín prisúdené, ktorých obhajovanie je však dnes nenávratne minulosťou, a môže nanajvýš len prebúdzať a zosilňovať proticirkevné nálady. Služba svetu teda znamená zrieknutie sa vlády nad svetom, mocenskej politiky, vedúcej úlohy vo svete, svetskej vážnosti, privilégií, výlučných práv“ (H. Küng). Služba svetu v pozitívnom vymedzení znamená byť pre svet (Küng). Znamená reflektovanie sveta a úprimnosti svojho záujmu o svet, solidárne prežívanie úzkostí a nádejí sveta, zrelosť svojej koexistencie so svetom a premenu koexistencie na proexistenciu, ako aj spoluzodpovednosť za svet. V jadre tohoto všetkého je povolanie cirkvi byť nositeľkou nádeje pre tento svet. Tento vonkajší rozmer však môže byť uskutočňovaný jedine vtedy, ak bude prežívaný aj vo vnútornom rozmere, vo vlastnom vnútri cirkvi.

Komunikatívna prax

Stotožnenie teologickej a empirickej dimenzie cirkvi sa od konca šesťdesiatych rokov mení na rozlíšenie týchto dvoch dimenzií. II. vatikánsky koncil totiž chápe cirkev nie v uvedenom stotožnení, ale ako teologickú a empirickú skutočnosť. Rozlíšenie teologickej a empirickej dimenzie znamená ich symbolický vzťah. Avšak od niekdajšieho stotožnenia týchto dvoch dimenzií sa dnes neraz prechádza k opačnému pólu – k radikálnemu oddeleniu.

Nový prístup koncilu chápe cirkev ako spoločenstvo (communio), a to spoločenstvo viery a zároveň spoločenstvo na ceste. Na tejto ceste má byť cirkev „putujúcim spoločenstvom nádeje uprostred veľkej rodiny ľudstva a s ňou“ (M. Kehl). Koncil vo svojej teológii spoločenstva zreteľne videl, že o pojme spoločenstvo nie je možné iba teoretizovať, ale teória musí prejsť do komunionálnej praxe. Cestu cirkvi tak usmernil smerom k cirkvi komunikatívnej a komunikujúcej. Oproti triumfalistickému pokušeniu cirkvi musí stáť jej úprimná sebakritika a pokora, aby nádej mohla byť nielen v rôznych formuláciách doktrinálne predkladaná, ale živá, reálna a aktuálna. Stráženie odlišujúcich kontúr musí byť sprevádzané sebareflektívnou aj solidárnou praxou. A tak cirkev môže byť skutočným spoločenstvom len vtedy, ak bude zároveň komunikatívnym priestorom viery.

Vnútrokomunikatívny rozmer musí vyúsťovať do komunikatívnosti smerom von. Komunikácia so svetom a smerom k svetu je preto falošná vždy tam, kde nie je spojená s vnútrocirkevnou komunikáciou. O to viac, že aj samotné spoločenstvo sa uskutočňuje cez komunikáciu.

Kombinácia hierarchického a synodálneho princípu ako základ konsenzuálnej jednoty tvorený od prvých storočí cirkvi musí byť zvlášť dnes vyjadrením a vyústením komunikatívneho hľadania konsenzu. Cirkev musí svojou sebareflektívnou kultúrou strážiť svoju komunikatívnu kultúru. Tak môže niesť posolstvo viery ako uzdravujúce a oslobodzujúce posolstvo a tak môže byť spoločenstvom nádeje pre človeka aj pre svet ako taký.

S myšlienkou byť živou súčasťou spoločnosti prišiel už pápež Pius XII. Na rozdiel od stredovekého modelu identity cirkvi so spoločnosťou ide o vymedzené miesto cirkvi a v tomto kontexte o prínos cirkvi pre spoločnosť. Cirkev a spoločnosť vytvárajú v tomto koncepte vzťah vzájomnosti. Myšlienka Pia XII. neskôr prerástla do pojmu „solidarita cirkvi so svetom“. Koncilovému obratu k otvoreniu sa svetu však predchádzal celkový ideový pohyb novoveku s vôľou meniť svet, ako aj pohyb politický.

Do osvietenstva boli dejiny chápané ako dejiny politiky. V čase osvietenstva dochádzalo k postupnému zreteľnejšiemu vnímaniu a rozlišovaniu hospodárskych dejín, dejín filozofie a pod. Tento vývoj smeroval napokon až k dejinám všedného dňa, pričom pre novovek je už charakteristická práve filozofia všedného dňa. Za tento obrat vďačíme predovšetkým existencialistickej filozofii, Weberovej sociológii a asketickému protestantizmu.

Ideový pohyb pred koncilom

Do ideového pohybu novoveku patrí aj Lutherovo poukázanie na povolanie kresťanov spolupracovať na pretváraní sveta. Asketický protestantizmus napokon posunul náboženskosť a etiku do priestoru všedného dňa. Aj keď v kontexte nového chápania práce nechtiac napomohol k dispozícii človeka k racionálno-ekonomickému konaniu, predsa len jeho dôraz na etiku a náboženskosť všedného dňa znamenal dôležitý krok v chápaní úlohy kresťanov pretvárať svet a v prežívaní spirituálnej dimenzie všedného dňa. Na druhej strane však Lutherovo paralelné postavenie dvoch ríší vedľa seba (oblasť viery a oblasť svetskosti)  paradoxne viedlo mnohých k nelutherovskému zrieknutiu sa sveta, čo bolo myšlienkovým a azda aj praktickým návratom k niekdajšiemu modelu opovrhovania svetom či úteku zo sveta. U tejto skupiny ľudí náboženstvo stratilo kontakt so svetským svetom a tvorivo-kritické pôsobenie cirkví vo svete tak bolo takmer nulové. Celkovo však lutherovské prepojenie dvoch rovín, viery a sveta, prispievalo k tvárnosti novovekého sveta. Toho sveta, ktorý Marx už odmietal interpretovať a objasňovať, ale chcel ho meniť.

Za čias Pia XII. bola síce cirkev počtom veriacich nesmierne silná, no v skutočnosti bol viditeľný rozdiel medzi počtom veriacich a skutočne praktizujúcimi. Kultúra odklonu od kresťanstva bola stále zjavnejšia. Vrcholilo tiež napätie medzi túžbami po reformách či otvorení sa svetu a snahou cirkvi tieto túžby blokovať a potláčať. V čase keď mnohí snívali o reformách, no o koncile (a už vôbec nie o takomto) nemal odvahu snívať nikto, Ján XXIII. takmer spontánne, no na základe častých rozhovorov s kardinálom Tardinim o stave cirkvi a jej postavení vo svete, prišiel s prorockou myšlienkou koncilu.

Dnes však už vieme, že o koncile uvažovali aj Pius XI. a po ňom aj Pius XII., no obaja sa tejto myšlienky po čase vzdali. Ako však neskôr vysvitlo z tajných prípravných materiálov, v tom čase by to bol koncil doktrinálny, čím by sa ešte viac prehĺbila vzdialenosť medzi cirkvou a svetom a ešte viac by sa zablokovala ekumenická otvorenosť cirkvi.

Pápež Ján XXIII. však mal na mysli iný koncept koncilu. Aj keď Tardini (a nielen on) bol z tejto myšlienky viac než zdesený, koncil uzrel svetlo sveta a s ním prišla aj nová jar cirkvi. Ján XXIII. rozlišoval medzi vitalitou cirkvi dovnútra a vitalitou smerom von. K tejto druhej vitalite patrí napríklad starosť o sociálnu spravodlivosť, o náboženskú slobodu, o chudobných, o pokoj atď. Kým bol Ján XXIII. ešte ako nuncius v Paríži, musel sa bezmocne prizerať ako sú teologickí zástancovia francúzskych robotníckych kňazov sankcionovaní. Avšak ich zadiosťučinenie sa udialo hneď na úvod koncilu, keď dvoch z týchto teológov, Yvesa Congara a M.-D. Chenua prizval na koncil a osem dní po začatí koncilu práve oni vypracovali posolstvo pre svet.

Solidarita a ľudské práva

Koncilový dokument Gaudium et spes chcel vyjadriť predstavu o prítomnosti a pôsobení cirkvi v súčasnom svete. Ako však môže cirkev hovoriť o svete, ak nepozve na koncil ako partnera svet v osobách laikov? Striktne cirkevnoprávny prístup tak spočiatku znamenal skôr cirkevný monológ, dialóg bez partnera. Až pápež Pavol VI. nariadil prizvať laikov, čo bolo ďalším veľkým náznakom nádeje.

Uvedený dokument načrtol význam cirkvi pre spoločnosť a zdôraznil, že cirkev sa nesmie pred spoločnosťou uzavrieť do izolácie. Solidaritu cirkvi so svetom zdôrazňujú hneď prvé slová dokumentu: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci“ (čl. 1).

Cirkev sa tak cíti spätá „s ľudským pokolením a jeho dejinami“ (čl. 1) a deklaruje, že má na zreteli svet celej ľudskej rodiny „so všetkými skutočnosťami uprostred ktorých žije“ (čl. 2) a že v modernom svete „ponúka ľudskému pokoleniu úprimnú spoluprácu (…) na budovaní všeobecného bratstva“ (čl. 3).

Dialóg cirkvi so svetom, ku ktorému koncil vyzýva, musí vychádzať z ochoty „poznať a chápať svet, v ktorom žijeme: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický ráz“ (čl. 4). Nesmieme už viac idealisticky utekať pred svetom a tak sa ukrývať do abstrakcie svojej pohodlnej nábožnosti.

Tento dokument na svoju dobu až prekvapivo pokrokovo uznáva autonómiu a pluralitu modernej spoločnosti a vyslovuje otvorenosť cirkvi voči spoločnosti. Zdôrazňuje úctu k človeku a pripomína, že je potrebné uznávať základnú rovnosť všetkých ľudí. Koncil tým vstúpil na pole ľudských práv. Upozorňuje, že „každú formu diskriminácie, čo sa týka základných práv ľudskej osoby, tak v oblasti spoločenskej, ako aj kultúrnej, z hľadiska pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, treba prekonať a odstrániť“ (čl. 29). Zároveň deklaruje, že cirkev proklamuje ľudské práva v mene evanjelia a váži si dynamiku ich uplatňovania v praxi (čl. 41).

Zabudnúť alebo znovu objaviť?

Toto sú ideové smerovania, ktoré spolu s mnohými ďalšími výzvami znamenali pred štyrmi desaťročiami nádej na obnovu cirkvi a na jej obnovené sebachápanie – smerom dovnútra, ako aj smerom von v pochopení svojej úlohy v súčasnom svete. Znamenali vykročenie k novej mentalite.

Karol Wojtyla po zvolení za pápeža neúnavne pokračoval v tejto novej mentalite smerom k svetu. Cirkev v Južnej a Latinskej Amerike v kontexte tamojšej dejinnej a spoločenskej situácie viackrát aj oficiálne deklarovala takéto smerovanie a túto novú mentalitu, mentalitu solidarity a nádeje, teologicky aj prakticky v plnej miere uskutočňuje už desaťročia. Individuálne sa z času na čas táto mentalita objavuje aj v niektorých častiach Európy.

Avšak celkovo vzaté, ako upozorňuje jeden z najvýznamnejších teológov 20. storočia, profesor Otto H. Pesch, „v živote súčasnej cirkvi, a tým skôr v jednaní niektorých nositeľov vyšších cirkevných úradov máločo pripomína, že dnešná cirkev žije z impulzov a rozletu tejto udalosti storočia, ktorou koncil skutočne je“. Pesch zároveň pripomína, že mnohí, „nielen niektorí hodnostári, robia veľa, aby koncil skutočne upadol do zabudnutia a vnútrocirkevný duch doby sčasti tomu napomáha“. Bez ohľadu na tento neodškriepiteľný fakt, ak cirkev z uvedeného nádejného vykročenia dokáže znovu čerpať a formovať svoju tvár, svoje postoje a prax, tak inštitucionálne, ako aj individuálne, potom sa dokáže čoraz viac a aktuálnejšie stávať nositeľkou solidarity a nádeje pre svet a pre človeka.

Pre človeka, ktorý je citlivý na to, aká táto cirkev je, ako je schopná s človekom a svetom komunikovať a čo a ako svetu ponúka.

(Domino-fórum, 14/2005, s. 19)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs