Mojito na kubánsky účet

Jeden z najvýznamnejších kubánskych disidentov Oswaldo Payá Sardiñas vo svojom najnovšom texte píše, že z túžob Kubáncov po slobode už pomaly rastie energia, ktorá môže viesť k zmenám. Sardiñas, ktorý bol v minulosti odsúdený na tri roky nútených prác, sa roku 1998 spolupodieľal na vzniku Plánu Varela, v rámci ktorého petíciu za prepustenie politických väzňov, za slobodné voľby a ľudské práva podpísalo dvadsaťpäťtisíc Kubáncov. Podieľal sa aj na založení Kubánskeho fóra, ktoré sa prácou skupiniek aktivistov po celom ostrove snaží meniť občianske povedomie a dosiahnuť slobodné voľby. „Len cestou výkonu občianskych práv sa môžu Kubánci zúčastniť na návrhu a rozvoji nového projektu pre kubánsky národ… V prostredí toľkej neistoty, obáv a nebezpečenstva, kampaň Kubánske fórum je nádejou, viditeľnou a triezvou alternatívou, ktorá dáva možnosť kubánskemu národu nenásilne realizovať želané zmeny“, píše Sardiñas. Keď roku 2002 Európsky parlament Cenou Andreja Sacharova ocenil jeho boj za ľudské práva, Castrov režim ho do Štrasburgu pustil až po silnom medzinárodnom tlaku. V príhovore pri prevzatí ceny povedal, že to, čo Kubánci teraz potrebujú, je solidarita: „Chceme solidaritu, aby všetci naši ľudia mohli hovoriť slobodne…“

V apríli minulého roku zatkli novinára Oscara Sancheza Madana kvôli kritickým vyjadreniam o pomeroch na ostrove. V júli bol odsúdený novinár Armando Betancourt Reina za články o nútenom vysťahovaní ľudí z jednej štvrte v meste Camaguey. Ešte v marci 2003 sa vo väzení ocitlo sedemdesiatpäť politických väzňov, s trestami od sedem do dvadsaťosem rokov.

Dnes je na Kube vyše dvesto politických väzňov. Manželky asi štyridsiatich z nich každú nedeľu prichádzajú do kostola v havanskej štvrti Miramar, zakaždým oblečené v bielom na znak nádeje. Niektoré z nich nosia na tričkách portréty svojich väznených blízkych. Po omši pravidelne pred kostolom vyjadrujú tichý protest. Pre svet sa stali symbolmi nenásilného boja za slobodu a ľudské práva. Nazývajú ich Damas de blanco, Ženy v bielom. Roku 2005 dostali Cenu Andreja Sacharova aj oni.

„Opozícia alebo disent nemá žiadnu silu, nepredstavuje teda žiadnu alternatívu,“ povedal na nedávnej tlačovej konferencii v Bratislave kubánsky veľvyslanec. Ten sa môže pýšiť niečím vskutku výnimočným: jeho pozvanie na recepciu pri príležitosti osláv revolúcie už druhý rok prijal premiér členskej krajiny Európskej únie. Slovenskému premiérovi zjavne neprekáža nielen to, čo robí Castrov režim svojim vlastným občanom, ale ani vyhostenie Petra Novotného a Ivany Kullovej, ktorí sa ničím neprevinili a pre ktorých sloboda znamená aj výzvu na solidaritu s tými, ktorí o nej môžu snívať iba pod hrozbou represálií, väzenia alebo priamo v ňom. Kým Európsky parlament oceňuje úsilie za ľudské práva na Kube, náš premiér účasťou na oslave diktátorského režimu, popíjaním mojita na kubánsky účet a bez náznaku protestu proti vyhosteniu našich občanov Havane pritakáva. Nuž, ako napísala Miriam Zsilleová, „nemám doma mojito, ale pripíjam na tých konkrétnych ľudí, čo na Kube bojujú za svoj rok 1989. Na zdravie, pán premiér.“

(SME, 21. 1. 2008, s. 2008)