Môžu ešte pravda a láska víťaziť?

Keď Václav Havel prišiel s heslom Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, vnímali sme to emocionálne a v nadšení z nadobudnutej slobody. Ako etickú líniu budovania novej spoločnosti. Na druhej strane boli tí, ktorí sa tomuto heslu posmievali už v začiatkoch.

Po dvoch desaťročiach emočný náboj vyprchal a zostala skúsenosť s realitou. Hoci Havlova smrť ukázala, akú obrovskú úctu majú ľudia voči nemu aj dnes a aký rešpekt a úctu k nemu prechovávajú štátnici a politici celého sveta, tých, čo sa nad jeho heslom len pousmejú a myslia si svoje, je dnes omnoho viac než kedysi.

Éra ekonomických gangstrov

Transformácia socialistickej ekonomiky a socialistického hospodárstva na trhový systém rýchlo vygenerovala ekonomických gangstrov. Dravci v politickom a ekonomickom živote deformovali rodiace sa pravidlá demokracie. Organizačne zmonopolizovaný trh, nekoncepčné narábanie s verejnými zdrojmi a privatizačná kumulácia postsocialistického kapitálu v rukách úzkej skupiny ľudí vytlačili kultúru demokracie. Nad verejným záujmom a spoločným dobrom víťazil ekonomický egoizmus a koristnícky prístup.

V polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia sa divokí privatizéri a vlastníci novej ekonomickej moci prelínali s politickou mocou, čo malo vážne dôsledky.

Táto mentalita sa v rôznych gorilích podobách niesla ďalej a aj po rokoch zanecháva také stopy, že dnes sme znovu pri základný otázkach: ako rozvíjať spoločnosť nielen ekonomicky, ale aj eticky a kultúrne? A ako riešiť krízu dôvery?

Nová téma dôvery

Demokraciu sme začali budovať bez toho, aby sme mali priamu a vžitú skúsenosť s kultúrou demokracie. Najprv sme zažili zrod demokracie a až potom sa začali vytvárať vzorce demokratického správania. Máme formálne pravidlá, ale problém je v ich aplikácii v praxi.

Kríza i rozčarovanie ľudí z konania politikov nastolili otázku kultúry demokracie, politickej kultúry a otázku dôvery. Dôvera patrí k skrytým predpokladom demokracie. Preto jednou z kľúčový charakteristík dobrej alebo zlej politiky je, či vedie k dôvere, alebo naopak, či dôveru oslabuje. Podľa prieskumov Slovensko patrí ku krajinám s veľmi nízkou mierou všeobecnej, spoločenskej dôvery, t. j. prevláda v nás všeobecná nedôvera.

Otázka politickej kultúry znamená otázku o verejnom a etickom narábaní s politickou mocou, otázku, aké témy sa nastoľujú a akým spôsobom sa definujú, diskutujú a riešia politické témy.

Pravda a lož

S odchádzajúcim Havlom sa opäť vynorilo jeho heslo o pravde a láske. Ale ak u mnohých vyvoláva úsmev a myslia si svoje, potom sa treba spolu s českým ekonómom Václavom Klusoňom pýtať, „či platí opak, či lož a nenávisť musí zvíťaziť nad pravdou a láskou“. Preto si toto heslo, nezasluhuje posmech, ale vážnosť. O to viac, že „jednotlivec – či už klamár alebo pravdovravný – hrá v politike veľmi významnú rolu; v prvom prípade je nádejou, v druhom hrozbou vývoja spoločnosti“.

Ak na otázku, či platí opak, teda či lož a nenávisť majú (z)víťaziť nad pravdou a láskou, odpovieme, že by platiť nemal, potom toto heslo treba brať vážne. Navyše uvedená otázka je relevantná aj v kontexte vynárajúcej sa krízy slovenskej pravice. Ak pravdu a lásku chápeme ako morálne a hodnotové kategórie, potom citovo zafarbené slovo láska v praxi znamená úctu, spoluprácu, dialóg, solidaritu. Tak možno toto idealisticky znejúce heslo chápať ako ukazovateľ cesty, vytýčenie toho, aké horizonty by sme mali mať pred sebou, ako konať a ako sa rozhodovať, a naopak, čo odsúdiť a neakceptovať. Ako rámec pre praktické vzorce správania. V politike i mimo nej. Ako základný rámec pre slušnú spoločnosť a zdravý rozum, ako motivačný horizont pri budovaní vyššej kultúry demokracie.

(SME, 27. 1. 2012)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs