Je najvyšší čas vrátiť sa k tomu, čo presahuje striktný racionálny a účelový kalkul.
Je zrejmé, že z „pozadia“ nášho myslenia a vyjadrovania miznú isté hodnotové pojmy a neraz aj určité hodnotové východiská, ktoré sa stávajú akousi obeťou strohej a účelovej racionality.
Už v dávnych dobách spoločenstvo starších a šamani stelesňovali potrebu rozhodovať o etických princípoch, zákonoch, pravidlách a zvyklostiach. Títo ľudia udávali smer vývoja daného rodu, kmeňa, či národa. Kým šamani sa stávali výlučne ideovou autoritou, ktorá bola prítomná vedľa autority mocenskej, starší obce boli neraz autoritou mocenskou aj ideovou. Starší obce tvorili akúsi honorabilitu a ich funkcia bola prejavom nedotknuteľného zvykového práva. Rada starších tak bola stelesnením tradície. Mali rozhodovací monopol, vážené postavenie a sociálnu prestíž. Základom kvalifikácie moci a základom autority bol vek (staroba). Poslušnosť podriadených bola výsledkom zvyku a tradície, no zároveň aj výsledkom rešpektovania a uznania skúseností. Tieto životné skúsenosti vyúsťovali do nadobudnutej múdrosti a tak každé rozhodovanie autority, každý vplyv autority na život jednotlivcov, rodu, obce, či národa bol vedený múdrosťou, hoci samozrejme závislou od danej epochy vývoja a jej kontextu. Normy boli odvodzované zo skúsenosti a z nej získanej múdrosti.
Personifikovaná múdrosť
V starom hebrejskom jazyku sú všetky intelektuálne schopnosti, vrátane múdrosti, praktické. Nejde tu o teoretizovanie ani o akési proto-filozofovanie, ale výlučne o prax. Múdrosť tu znamená mať odbornú zručnosť, ale aj schopnosť správneho politického rozhodovania, či schopnosť nestranného súdu. V tejto dávnej kultúre je centrom múdrosti srdce. V uvedenom zmysle tu múdrosť síce znamenala schopnosť stať sa úspešným, kráčať cestou k praktickým úspechom a výsledkom, no nie za každú cenu, nie šliapaním po právach a dôstojnosti druhých, nie za cenu porušovania zákonov, práva a spravodlivosti.
V čase, keď sa dávny Izrael transformoval na kráľovstvo, vytvorila sa trieda múdrych mužov a žien. Postupne nadobúdali spolu s kňazmi a prorokmi dôležité postavenie v náboženskom a spoločenskom živote a mali výrazný vplyv, hoci úloha týchto žien i postavenie žien celkovo sa postupne dostávali do úzadia. Starí hebrejskí mudrci mali znamenité intelektuálne schopnosti a stali sa z nich významní a vyhľadávaní radcovia. V tejto hebrejskej reflexii má opravdivá múdrosť svoje nadprirodzené ukotvenie a preto má popri praktickom rozmere aj rozmer nábožnosti. V literatúre tejto kultúry múdrosť neraz vystupuje v personifikovanej podobe a pripomína, že aj človek veľmi vzdelaný a zručný, ak nepochopil zmysel, podstatu a cieľ života, môže mať mnohé vedomosti, ale nie je rozumný a chýba mu múdrosť.
Múdrosť a ľudskosť
Jedným zo základných pojmov Herakleitovej, a tým aj celej predsokratovskej filozofie bol pojem logos. Logos je tu večný intelekt a zákon, zákon „všejednoty“, vyjadrujúci zápas i jednotu protikladov. „Počúvajúc nie mňa, ale logos je múdre uznať, že všetko je Jedno,“ hovorí Herakeitos. Tento filozof, podobne ako napríklad Parmenides, odkazuje: to, čo nám hovorí filozof, to nie je jeho výmyslom, ale poznaním čerpaným z hlbších, alebo ak chceme vyšších vrstiev, ktoré on iba čiastočne nahliadol. Poznanie a múdrosť neprichádzajú ako výsledok čisto racionálneho diskurzu, ale akoby sa postupne otvárali pred poznávajúcim, akoby sa nechávali objavovať tým, kto si pokorne prizná svoje hranice a obmedzenia a chce sa prehlbovať v skutočnej múdrosti a v skutočnom poznaní.
Sokrates potom môže hovoriť priam o zrode múdrosti a poznania v človeku, ktorý tomuto zrodu vedome a poctivo napomáha. Sokrates pre grécku kultúru jednoznačne nastolil, že osvojenie si múdrosti znamená osvojenie si ľudskosti. Po ňom Platón učí, že ľudský rozum je schopný vidieť ideu dobra, no aby k nej mohol smerovať, potrebuje čnosť múdrosti (sofia). Z nej sa potom rodí statočnosť, čo znamená, že človek aj napriek prekážkam a ťažkostiam usiluje o skutočné dobro. Múdrosť a statočnosť doplnené miernosťou potom spejú k spravodlivosti. Na týchto štyroch základných čnostiach stavia Platón svoj etický ideál.
Múdrosť a zodpovednosť
V ranokresťanských časoch Jakub Mladší, ktorý bol okolo roku 62 zavraždený, múdrosť jednoznačne spája so životnou praxou a upozorňuje, že „ak máte v srdci trpkú žiarlivosť a sváry, potom sa nevychvaľujte,“ pretože tam, „kde je žiarlivosť a sváry, tam je nepokoj a každé možné zlo“. A na svoju rečnícku otázku: „Kto je medzi vami múdry a rozumný?“ hneď odpovedá a vyzýva: „Nech dobrým životom ukáže svoje skutky v múdrej skromnosti.“ Zhruba v tom istom čase Pavol z Tarzu pripomína, že ak sa múdrosť (sofia) odkloní od svojho hlbšieho, transcendentálneho ukotvenia, stáva sa neproduktívnou a falošnou. Učí tiež, že múdrosť znamená vedomé a permanentné zameranie života na hlbšiu dimenziu bytia, v dôsledku čoho človek pociťuje a prijíma zodpovednosť za svoj život i za život druhých, za svet i za dejiny.
Na tomto základe potom Tomáš Akvinský chápe múdrosť ako vyššie poznanie (týkajúce sa najvyšších príčin existencie), pričom toto poznanie určuje základnú životnú a hodnotovú orientáciu človeka.
Múdrosť a heroickosť
Podľa belgického dramatika a esejistu z 19. a 20. storočia Maurice Maeterlincka byť múdrym znamená schopnosť sebauvedomenia, by dokonca ešte niečo hlbšie, pričom „múdrosť je skôr akousi chuťou našej duše než produktom nášho rozumu“. Zároveň tiež platí, že „je veľký rozdiel povedať: toto je rozumné, a povedať: toto je múdre“. Múdrosť neraz prekračuje medze strohej racionality a tak za istých dejinných i spoločenských okolností nadobúda charakter heroickosti.
Maeterlinck tiež spomína príklad Marca Aurelia, ktorý trpí kvôli synovi Commodovi i kvôli manželke Faustíne, ktorá neopätuje jeho lásku, a na margo tohto príbehu dodáva, že v tomto kontexte utrpenia múdrosť znamená vyhnúť sa tomu, aby utrpenie človeka zlomilo. Človek, ktorý dosahuje múdrosť, aj v bolesti zjavuje niečo, čo ho presahuje, niečo vyššie seba samého.
Pasca nášho myslenia
Kým staroveký spôsob myslenia bol založený na autorite a na jej skúsenosti a múdrosti, stredoveký spôsob myslenia bol už spojený viac s mocenskou autoritou, či už svetskou alebo cirkevnou. Koncom stredoveku sa však objavuje iná norma hodnotenia – miesto skúsenosti, poznania a múdrosti sa už ako norma hodnotenia jasnejšie presadzuje moc. Normy sú tak odvodzované zväčša už len zo samotnej politiky, ktorej cieľom je získanie a udržanie moci. Otázka skúsenosti a múdrosti ustupuje do úzadia a čoraz väčšmi je obetovaná moci a politickému kalkulu.
Dávne doby si múdrosť, vyrastajúcu zo skúsenosti a z hľadania poznania, vysoko vážili, my sme ju však trúfalo vytesnili a nahradili sme ju strohou racionalitou, pragmatizmom a účelovosťou. Vrátili sme sa k praxi, ale striktne racionálnej, pragmatickej, účelovej, egocentrickej. Hľadanie poznania sme zamenili za hromadenie vedomostí a poznatkov. Hľadanie skúsenosti a múdrosti sme zamenili za orientáciu mysle na výkon a úspech. Z blížnych sa stávajú konkurenti. Etiku vystriedala vypočítavosť. Namiesto čností vidíme okolo seba spupnosť a egoizmus. To, od čoho vedome alebo podvedome očakávame rozšírenie slobody a väčšie uspokojenie, nás však vťahuje do pasce a paradoxne nás oberá práve o to, čo sme očakávali, že budeme mať. Zdanlivo síce máme pocit uspokojenia a slobody, ale je to iluzórny pocit, sebaklam. Zatvárame oči nad ohrozením vychádzajúcim z toho, že čoraz viac „máme“ a čoraz menej „sme“. Skutočnosti takpovediac znútra ohrozujúce nás i náš svet radšej vnímame ako zábavu a nie ako skutočné ohrozenie. Ako kedysi napísal známy ekonóm a odborný poradca vlád mnohých rozvojových krajín Ernst Friedrich Schumacher, „moderný svet zatvára oči a hrdí sa svojím pragmatickým postojom. Dôkladne odmieta všetko, čo presahuje stupeň plytkého každodenného života.“
Moderný svet ilúzií a božstiev
Náš moderný svet sme naplnili ilúziami, politickými i spoločenskými mýtmi, ale aj novými modlami a ‚božstvami‘, do ktorých projektujeme seba samých a očakávame od nich niečo, čo v konečnom dôsledku nemôžu poskytnúť. Tak sa to všetko napokon obracia proti nám samým i proti nášmu svetu. Ak takýmto božstvom sa stáva ideológia, fascinácia mocou, majetkom a politickým vplyvom, má to v konečnom dôsledku pustošivý vplyv na človeka a jeho svet. Filozof Étienne Gilson na margo týchto skutočností konštatuje, že „podobne ako svet Tálesa a Platóna, aj náš moderný svet je plný ‚bohov‘… Mali by sme si však uvedomiť, že ak sa ľudstvo nezbaví pomýlených predstáv, je odsúdené žiť pod fascinujúcim vplyvom novej vedeckej, spoločenskej i politickej mytológie, ktorá pôsobí pustošivo na moderný život… Lebo keď bohovia bojujú proti sebe, musia ľudia zomierať.“ A Schumacher k tomu dodáva, že „pri toľkých pohašterených bohoch, z ktorých si každý nárokuje právo na prvenstvo… môže spoločnosť skončiť v chaose.“
Spoločné hľadanie
Dnes je najvyšší čas vrátiť sa k tým prvkom, ktoré presahujú úroveň plytkého každodenného života, k tomu, čo presahuje striktne racionálny a účelový kalkul, k tomu, čo stojí v protiklade s iluzórnymi fascináciami.
Kto však má upozorňovať na túto nutnosť? Filozofi? Teológovia? Spisovatelia? Umelci? A ako dospieť k hlbšej múdrosti, a navyše ako ju v konkurencii s množstvom povrchných informácií, alebo s myslením orientovaným na moc, úspech, či výkon presadiť? Toto sú otázky, na ktoré musíme hľadať odpoveď. K nej sa však dopracujeme až potom, ak tí, ktorým na týchto hlbších veciach záleží, dokážu opustiť to, čomu výstižne hovorievame „hra na svojom vlastnom piesočku“, a vykročia k spoločnému hľadaniu nového etosu, k diskusii nezaťaženej a neovplyvnenej predsudkami a ideologickým pozadím, či túžbou za každú cenu presadiť svoju nespochybniteľnú pravdu. Nádej na múdrosť stále trvá. Len aby nás neobchádzala zbytočne.
(Domino efekt, 27/2007, s. 30-31)