Na margo jedných vymyslených memoárov

Spisovateľka Misha Defonseca sa opäť dostala do pozornosti európskych i amerických médií potom, ako sa v rozhovore pre parížske Le Figaro a bruselské Le Soir priznala, že jej slávny autobiografický a memoárový román „Misha: spomienky na roky holokaustu“, nie je pravdivý. Román vyšiel pred jedenástimi rokmi, bol preložený do osemnástich jazykov a bol spracovaný aj filmovo. Priznala sa, že jej skutočné meno je Monique de Wael, pochádza z katolíckej rodiny a ako dieťa v skutočnosti z Európy neušla pred nacistami. Mala štyri roky, keď jej katolíckych rodičov kvôli angažovanosti v belgickom odboji nacisti odvliekli a popravili. Ujali sa jej príbuzní, tí sa však k nej správali zle a často jej vraveli, že je dcérou zradcu, pretože boli presvedčení, že otec po zatknutí prezradil mená ďalších, čo boli v odboji.

Takmer všetky anotácie k jej knihe začínajú slovami: „Pravdivý príbeh židovského dievčaťa…“ Dnes je to už všetko inak.

Americký spisovateľ a publicista Blake Eskin sa však pýta, ako je možné, že škandál vypukol až teraz, keď už dávno muselo byť mnohým jasné, že veľa z toho, čo Defonseca vo svojom románe uvádza, zjavne nemôže byť pravda. Podľa románu ešte len sedemročné dievča peši prešlo z Belgicka na Ukrajinu, tajne vkročilo aj do varšavského ghetta, ba zabilo aj jedného násilníckeho nemeckého vojaka. Autentickosť príbehu spochybnili viacerí odborníci, a to dokonca už dávno pred vydaním knihy. V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia viacerí odborníci potom znovu spochybnili historickú vernosť a autentickosť románu.

Eskin si kladie otázku, ako je možné, že škandál prepukol až tak neskoro. Podľa neho preto, lebo spochybniť fiktívny príbeh v prípade témy holokaustu znamená riziko vystaviť sa nepochopeniu a zaradeniu medzi tých, čo spochybňujú celý holokaust. Eskin však nepatrí k blúznivcom, ktorí by holokaust popierali, ba naopak, má úctu pred utrpením, ktorým si Monique de Wael, alias Misha Defonseca musela prejsť. Pripomína len, že povinnosťou vydavateľa i tvorcov filmu bolo popri naháňaní senzácie vziať vážne námietky odborníkov a konfrontovať ich s obsahom príbehu.

De Wael sa ospravedlnila všetkým, čo sa cítia byť ňou oklamaní. Zároveň však povedala, že si stále vytvárala akýsi fiktívny svet, do ktorého unikala pred spomienkami a aj takouto memoárovou fikciou chcela v sebe vytesniť bolestivé spomienky na krutú a neľudskú minulosť. Problém je však v tom, že donedávna tvrdošijne odmietala akékoľvek spochybňovanie autentickosti príbehu a zakaždým tvrdila, že je pravdivý. V článku, ktorý pre noviny Le Soir napísal autorkin právnik Marc Uyttendaele, zdôrazňuje, že napriek všetkému je jej kniha aj „odkazom nádeje”, pretože, podľa neho, „nie je podstatné, či príbeh je pravdivý alebo alegorický: je to úprimné dielo, výkrik bolesti…”

V každom prípade táto diskusia opäť pripomenula tému nacizmu a holokaustu. Aspoň toto môže byť, napriek všetkému okolo uvedenej knihy, dobré. Lebo túto obrovskú škvrnu na ľudských dejinách a tragédiu miliónov ľudí si treba opakovane pripomínať. Nemožno na ňu zabudnúť, ani akýmkoľvek spôsobom ju bagatelizovať, či nejaký výsek z nej ospravedlňovať.

(Eurodomino 17/2008, s. 42-43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs