Náboženstvo – bizarná záľuba?

V Spojených štátoch každoročne vznikajú nové náboženstvá, ktoré však nezohrávajú nijakú vážnejšiu rolu a nemajú pred sebou ani vážnejšiu budúcnosť. Stephen Prothero, vedúci Katedry religionistiky Bostonskej univerzity už dlhší čas skúma otázku, z akých potrieb sa rodí tento jav, na aké nenaplnené potreby reaguje a prečo týmto ľuďom nevyhovujú tradičné náboženstvá, respektíve cirkvi. Prothero pravidelne zadáva svojim študentom zvláštnu úlohu: majú vymyslieť nejaké nové náboženstvo. Robí tak s cieľom, aby študenti pri tejto práci lepšie pochopili tradičné náboženstvá a ich fungovanie a zároveň aby religionisti lepšie porozumeli duchovným potrebám dnešnej generácie.

Podľa výsledkov študenti prekvapivo nekládli dôraz na vieru ako takú. Zväčša zdôrazňujú toleranciu a odmietajú druhým diktovať, ako sa majú správať. Dogmatizmus je im cudzí a neuspokojujú sa s povrchnými odpoveďami, ani s frázami. Otázkou, čo bude po smrti, sa priveľmi nezaoberajú. Niežeby boli voči tomu ľahostajní, ale ťažisko pozornosti a záujmu zasadzujú do diania vo svete a spoločnosti. Prothero z toho nevyvodzuje, že mladá generácia nemá záujem o duchovné témy a hodnoty, alebo že nemá duchovné potreby. Tá podľa jeho výskumov poväčšine neholduje ani bezuzdnej slobode, ani neuznáva drogy, či nadmerné požívanie alkoholu. Tu a teraz, uprostred nášho dejinného a materiálneho sveta chcú mladí ľudia zažiť plnohodnotný život, a to s hodnotami, ako sú tolerancia, porozumenie, sloboda (nie však bezuzdná, ale zmysluplná) a pod. Prothero upozorňuje, že cirkvi by mali väčšiu pozornosť venovať týmto pocitom, výhradám i potrebám mladých ľudí: „Imámovia a duchovní, rabíni a dôstojní páni by urobili lepšie, keby dialóg neviedli len medzi sebou, ale aj s novou, spirituálnou, ale nenáboženskou generáciou.“ Pripomína, že tradičné náboženstvá mladých ľudí dnes veľmi neoslovujú, avšak má to svoje dôvody; mohli by ich však znovu osloviť, keby náboženskí činitelia dokázali viac vnímať dnešného človeka a jeho svet, viesť s ním dialóg a brať ho vážne aj s jeho otázkami a problémami, očakávaniami a sklamaniami, pocitmi a potrebami.

Vo svojej knihe Religious Literacy, ktorá minulý rok patrila medzi bestsellery na americkom knižnom trhu, Prothero uvádza, že Američania sú najviac nábožensky založeným národom, ale zároveň nábožensky najmenej vzdelaným, čo je však len súčasťou ich nízkej všeobecnej vzdelanosti. Zlom k nízkej miere všeobecnej vzdelanosti nachádza v období prechodu od kultúry tlače k videokultúre v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Navrhuje, aby sa na stredných i vysokých školách kládol väčší dôraz na religionistiku a na otázky kultúrnej a historickej úlohy náboženstiev. The New York Times však na margo toho uviedli, že takéto riešenie by nebolo úspešné v krajine, kde čoraz menej ľudí siaha po knihách.

Český literárny historik Martin C. Putna pred časom pri porovnávaní vzťahu medzi náboženstvom a spoločnosťou v Amerike a v Európe napísal, že v Amerike, síce sú „hordy fundamentalistov i blúznivcov každého druhu, je tu preslávená ‚náboženská pravica‘“… Avšak celková pozícia náboženstva v spoločnosti je iná. Neberie sa tu ako akási súkromná bizarná záľuba, o ktorej sa v slušnej spoločnosti mlčí. Neberie sa ako niečo, čo už máme za sebou ako akúsi detskú chorobu.“

Azda sa k témam vzťahu kultúry, spoločnosti a náboženstva konečne dopracujeme aj u nás s väčšou zrelosťou, úctou i s väčšou intelektuálnou poctivosťou. Kiež by sme ich aj my dokázali otvárať zrelšie a dospelejšie než doteraz.

(Eurodomino 10/2008, s. 42-43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs