Náboženstvo je depozitár veľkých otázok

 
V kontexte vianočných sviatkov sa špecifickým spôsobom dostáva do popredia otázka viery, kresťanstva a náboženstva vôbec. Zároveň pôsobením kultúrne reprodukovaných symbolov i samotnej sviatočnej atmosféry vstupuje do nášho sveta a života akési čaro a v značnej miere sa odkrývajú aj tie hlbšie vrstvy a pozitívnejšie črty.

Hoci sa po sviatkoch život vracia do starých zabehaných koľají, ťažko si predstaviť život bez sviatočných okamihov, bez zastavenia sa, bez rituálov a výnimočných dní. Ťažko si predstaviť svet bez podobných symbolov a kultúry sviatočnosti. Bez týchto okamihov, ktoré dávajú nášmu svetu i životu jedinečné čaro.

Výzva k ľudskosti a etickej praxi

V religióznej rovine sa tak odkrýva sféra posvätna, vo všeobecnej rovine rozmer ľudskosti.

Kategória posvätna presahuje z náboženskej oblasti aj do etiky. Vymyká sa racionalite, nemožno ju definovať v pojmoch. Ako pripomína religionista Rudolf Otto, „posvätno je zdieľateľné iba zvláštnym pocitovým reflexom vo vedomí“. Aj preto dávne kultúry a ich náboženské texty sprostredkúvajú tie najhlbšie otázky, múdrosť a poznanie prostredníctvom rozprávania, prostredníctvom príbehov a skúseností.

Ak viera či náboženské presvedčenie nevedie k väčšej zodpovednosti, ľudskosti a etickej praxi, potom je to len sebaklam, hra s našimi vlastnými predstavami a fixáciami, s ilúziou o Bohu, s falošnou predstavou viery a falošnou interpretáciou náboženstva. Je to len prostriedok na naše vlastné náboženské uspokojenie, na potvrdzovanie seba samých a najmä v rurálnom prostredí aj na manifestačné potvrdzovanie kultúrnej a lokálnej identity.

No ak viera a náboženstvo vedú k humánnosti, zodpovednosti a etickej praxi, potom to tiež znamená, že biblická a kresťanská myšlienka Boha nie je abstraktná, všeobecná, ale hlboko praktická.

Výzva k zodpovednosti

Už Herakleitos nám spolu s ďalšími odkázal, že múdrosť je poznanie čerpané z hlbších vrstiev, že poznanie a múdrosť neprichádzajú ako výsledok čisto racionálneho diskurzu, ale akoby sa postupne otvárali pred poznávajúcim, akoby sa nechávali objavovať tým, kto si pokorne prizná svoje hranice a obmedzenia.

Už grécka filozofia tak otvorila otázku poznania v súvislosti s vnútorným dialógom a následne s etickou praxou ako vyústením onoho vnútorného dialógu a poznania.

Biblická otázka Boha mýtickému Adamovi „Kde si?“ je hlboko existenciálnou otázkou. Otázkou nie v zmysle fyzického miesta, ale v kvalitatívnom zmysle, teda v zmysle morálnom, etickom a hodnotovom.

Mýtický Adam sa ukrýva a neodpovedá. Popredný poľský filozof a teológ Józef Tischner to nazýva strachom z odpovede, pričom otázka vyzývajúca k odpovedi znamená konfrontáciu človeka so sebou samým a tak aj konfrontáciu so zodpovednosťou. V tomto zmysle sa náboženstvo „nezakladá na vznešenom pocite vytrženia, ktoré unáša človeka k nebu, ani na racionálnej špekulácii o najvyššom bytí, ale na pocite zodpovednosti za odpoveď“.

Viera, kresťanstvo, náboženstvo, to nie je wellness pobyt v kúpeli náboženských pocitov. Náboženstvo nie je bizarná záľuba ani dôvod na vlastnenie pravdy. Dnes už nie je ani posvätným baldachýnom (aby sme použili termín popredného sociológa Petra L. Bergera) na zastrešenie celej spoločnosti s jedinou platnou pravdou. Nie je a nemôže byť ani dôvodom na morálnu nadradenosť. Ani na vytváranie obrazov nepriateľa ani prostriedkom na dosahovanie politických cieľov.

Náboženstvo, resp. náboženstvá môžeme spolu s popredným americkým profesorom religionistiky Stephenom Protherom považovať za depozitár veľkých otázok, pričom tieto otázky nás môžu niekedy fascinovať dokonca viac než odpovede. Alebo inak, povedané s Tischnerom, múdrosť „neznamená množiť odpovede, ale vedieť formulovať zásadné, kľúčové otázky“.